Mal som byť hokejista, hovorí umelecký vedúci Lúčnice


Mikuláš Sivý Lúčnica

K tancovaniu sa dostal náhodou. Keď ho prestala baviť hokejka, rodinná rada rozhodla, že pôjde do Lúčnice. A hoci sa spočiatku vzpieral, folklór sa stal neoddeliteľnou súčasťou jeho života. Niekoľko rokov bol Mikuláš Sivý pravou rukou Štefana Nosáľa.Keď profesor takmer po sedemdesiatročnom vedení súboru zomrel, stal sa umeleckým vedúcim Lúčnice.

BRATISLAVA, 6. marca 2018 (Pravda, Jana Kollárová)

Ako sa líši Lúčnica v časoch Štefana Nosáľa, keď bol vo vašom veku, a tá dnešná?
Upustili sme od starých tancov, ktoré potrebujú veľký orchester. V tom čase mal súbor vyše sto členov. Dnes si to nemôžeme dovoliť. Aj kvôli tomu, že v takej zostave by sme nemali kde vystupovať. Okrem bratislavského Istropolisu a Domu umenia v Piešťanoch by sme sa nikde nezmestili. Zredukovali sme stav na štrnásť muzikantov v orchestri a dvadsať párov tanečníkov. Zbor sa od tanečného súboru odčlenil a vystupuje samostatne. Spolu vystupuje pri veľkých projektoch.

Prečo niektoré tance neprežijú?
Môže to byť hudbou aj choreografiou. V päťdesiatych rokoch sme robili všetko podľa vzoru sovietskych súborov. Vystúpenia boli monumentálne – veľa účinkujúcich, tancovalo sa v radoch. Dnes sme sa vrátili aj k menším formám, k pôvodnej kruhovej forme tanca. Preto niektoré tance neprežili, ale nie je ich veľa. Nosáľ mal na ich výber skutočne nos! To sa týka aj hudby. Ak bola napísaná dobre, dá sa používať aj dnes.

Ktoré tance máte najradšej?
Páči sa mi Po valasky od zeme – odzemok, mužský tanec. Je to jeden z najťažších tancov. Do niektorých programov ho ani nemôžeme zaradiť, lebo ho nemá kto zatancovať. Potrebujeme k nemu štyroch dobrých skokanov, takých, čo zvládnu menšie akrobatické výkony – skákať na fľaši či postaviť sa na palici.

Nedá sa tanec zjednodušiť?
To si nemôžeme dovoliť, a už vôbec nie v programe k sedemdesiatemu výročiu Lúčnice, kde boli v hľadisku aj bývalí lúčničiari. Každý z nich pozorne sledoval miesto, ktoré tancoval on. Nedovolia nám poľaviť. Nemôžeme tancovať na polovičný plyn, inak by nás rozniesli. Je to vlastne odborné publikum. Vedia oceniť výkony, pretože si pamätajú, koľko potu je za každým jedným tancom.

V Lúčnici ste začínali krátko pred nežnou revolúciou. Aká bola vaša cesta k tancu?
Veľmi rýchla. Do pätnástich rokov som hral hokej, potom prišla puberta a začal som sa flákať. Cez prázdniny som ani nešiel na letnú prípravu, ktorá bola nudná, pretože sa tam len behalo. Po dvoch mesiacoch mi však spoluhráči kondične „utiekli“ a ja som nevedel, čo ďalej. Mama tancovala v Dimitrovci, sestra bola v tom čase už v Lúčnici, otec tiež kedysi pracoval v Lúčnici, tak sa logicky dostal k slovu tento súbor. Mňa však tanec nebavil, myslel som si, že je len pre baby. Doslova ma dotlačili na konkurz do Lúčnice. V deň D som našiel v schránke lístok od sestry: Musíš ísť na konkurz! Aj tak som išiel radšej von. Mama ma našla na dvore a priviedla ma na konkurz.

Tak sa začala rodiť vaša tanečná kariéra?
Nie celkom, pretože ma po mesiaci z prípravky vyhodili. To ma však nakoplo. Celý rok som tancoval vo folklórnom súbore Ekonóm, okrem toho som cvičil doma a trénoval som klasiku so šesťročnými deťmi. O rok neskôr som išiel opäť na konkurz do Lúčnice, tentoraz dobre pripravený. Zobrali ma.

Bolo to vaše prvé stretnutie s profesorom Nosáľom. Aký bol?
Vzbudzoval veľký rešpekt. Ľudia sa ho báli, obchádzali ho. Vždy mal posledné slovo. On rozhodoval o tom, kto ostane v súbore a kto nie. Dokedy vládal, chodil na každý konkurz a vždy si ľudí vyberal sám. A my sme ho rešpektovali.

Celý článok si môžte prečítať tu.