Zdvojenie osudu: Brodskij/Baryšnikov


BRODSKY/ BARYSHNIKOV

„Balet ma nikdy zvlášť nezaujímal. Hoci treba povedať, že keď vidím na javisku Baryšnikova, je to dokonale ohromujúci pocit. Dokonca si myslím, že to už vôbec nie je balet – to, čomu sa venuje.“ Josif Brodskij (1940, Leningrad – 1996, New York)

BRATISLAVA, 26. marca 2019 (kultura.pravda.sk, Nadežda Lindovská)

Baryšnikov recituje Brodského famózne! Presvedčil sa o tom každý, kto tento týždeň navštívil Slovenské národné divadlo. Bratislavské vystúpenie americko-ruskej baletnej legendy Michaila Baryšnikova potvrdilo schopnosť veľkých umelcov hravo prekonávať hranice jedného druhu umenia a podmaňovať si nové územia. Ikona svetového tanca už dávno získala uznanie za svoj herecký talent. Vďaka iniciatíve lotyšského režiséra Alvisa Hermanisa Baryšnikov verejne dobyl svet veľkej poézie.

Divadelný projekt Brodskij/Baryšnikov je unikátny a zvláštny, nachádza sa na pomedzí divadla, tanca a performancie. Najviac však je zasvätený básnickému umeniu, ktoré sa prejavuje nielen v slove, ale aj v pohybe, obraze, premene farieb či emócií. Baryšnikov recituje Brodského v ich rodnom jazyku – v ruštine a vyslovene si to vychutnáva. Prednáša básne nositeľa Nobelovej ceny a svojho osobného priateľa nanajvýš osobným spôsobom. Vstupuje do dialógu s Brodským, spomína naňho, stáva sa dvojníkom básnika, emigranta, človeka, ktorý prišiel o vlasť, nezastaviteľne starne, ale aj v preddverí smrti sa drží života, bráni sa pominuteľnosti a hlavne – stále tvorí.

Baryšnikov interpretuje Brodského bez pátosu, vyhýba sa monotónnosti, skvele intonuje a veľmi presne pointuje každý verš, každú myšlienku, každý záchvev citov. Fyzicky je na javisku sám, ale „metafyzicky“ sú tam naraz dvaja: on a Brodskij, či lepšie povedané naopak, pretože primárnu úlohu hrá Brodského poézia, ktorú Baryšnikov sprítomňuje a stvárňuje hlasom aj telom, vysiela jej energiu do všetkých zákutí hľadiska. Splynutie poézie a jej interpreta, zdvojenie básnika a tanečníka pôsobí veľmi autenticky nielen vďaka ich tesnému priateľstvu, ktoré trvalo vyše dvadsať rokov. Spája ich podobnosť osudov a životnej skúsenosti, umelecká výnimočnosť a ľudská spriaznenosť.

Jedného do emigrácie vyhnali úrady, druhý zostal v Amerike ako utečenec, lebo sa odmietol vrátiť naspäť do situácie stagnácie ruského baletu 70. rokov. Obaja umelci sa výborne etablovali v novej vlasti, dosiahli nevídané úspechy. Obaja sa tam zakorenili a svorne tvrdili, že sa so stratou krajiny svojho detstva vyrovnali bez väčšej traumy. A predsa Brodského poézia obsahuje bolestné svedectvo o odtrhnutosti tvorcu od rodného jazyka, o smútku za ruskou kultúrou. A o osem rokov mladší Baryšnikov to s ním zdieľa, približuje publiku cez seba. Vstupuje na javisko s takým istým kufrom, s akým Brodskij kedysi opustil vlasť. Hoci sa básnik aj jeho alter ego vždy vedome vyhýbali martýrstvu, údel emigrácie ich bytostne zasiahol.

Alvis Hermanis, nositeľ významných divadelných ocenení, je známy schopnosťou spájať intelektuálne a esteticky zaujímavé inscenačné koncepty s prenikavou ľudskosťou. Pre pozoruhodnú Baryšnikovovu kreáciu pripravil pôsobivý priestor a delikátne ho podporil sériou imaginatívnych režijných nápadov. V konečnom výsledku prostredníctvom inscenácie režisér vytvoril portrét básnika, jeho všeľudskej poézie a súčasne portrét magickej osobnosti Michaila Baryšnikova.

Na záver azda len toľko: Brodskij mal pravdu – aj keď to, čomu sa Baryšnikov (v súčasnosti mladistvý sedemdesiatnik) venuje, už nie je balet, je to ohromujúce!