Min Tanaka opäť navštívil Prahu. V neúspešnej snahe spomenúť si, ktoré to boli roky v tých osemdesiatych, keď som ho videla tancovať po prvý a druhý raz, mi to zrazu došlo. Min Tanaka je bytostný umelec, ktorého domovom je aj tak bezčasie. Nemá začiatok, nemá koniec, je ako počasie, ktoré sa zjaví a zmení. Znovu a znovu. Nie nadarmo nazýva svoj spôsob práce a vlastnej existencie Počasím tela.
Praha 3. august 2014 (Nina Jassingerová I profit.etrend.sk) – Japonský tanečník Min Tanaka po tridsiatich rokoch od svojho prvého predstavenia vystúpi v Prahe. Svojím predstavením pod veľkým stromom a šírym nebom na Rohanskom ostrove posvätí miesto, ktoré má v budúcnosti slúžiť umeniu. Potom vystúpi po dva večery v divadle Archa, ktorého začiatok posvätil už pred dvadsiatimi rokmi vystúpením spolu s hudobníkom Johnom Caleom. V divadle nás nie je veľa – niekoľko vďačných pamätníkov i novicov tohto jedinečného umenia. Počasie našich tiel je skvelé.
M. Tanaka sa opäť stáva tancom. Po predstavení, ktorému nechýba humor, hustá atmosféra, čistá fascinácia jeho pohybmi, svetlom a tieňom a rovnako čistá poézia interakcie s partnerkou Rin Išiharovou, ešte veľkoryso hodinu a pol rozpráva o svojom živote, tanci, ukazuje fotografie svojej farmy. Je taký otvorený, vtipný a uvoľnený, že z divadla priam vytancúvame v takej povznesenej nálade. Až sa naša pražská hostiteľka doma pýta, čo nás tak viditeľne nabilo. Pôsobíme zrazu rovnako šťastne, ľahko ako Tanaka sám.
TEN‚ ČO NEOPÚŠŤA. Neidentifikovaný mesiac a rok v osemdesiatych rokoch: V hlbokej tme pamäti je navždy zarytý temný priestor pražského Klubu na Chmelnici a uprostred priestoru predo mnou sa vynára, vnára, víri, mení niečo dovtedy nevídané, necítené. Je to človek, ale zároveň strom, vietor, je to zem, chvíľu opäť človek, ktorý je sám pohybom, je nahý, nie je nahý, je to žena, muž, živel. Extáza diania predo mnou sa šíri do celého priestoru a myslím, že nikoho z prítomných už po zvyšok života neopustí. Čoho svedkom som to vlastne bola? Kto je tento človek?
Objavilo sa slovo butó a meno Min Tanaka. Spojenie butó a Tanaka nemá rád. Rovnako ako jeho inšpirátor, učiteľ a kolega Tatsumi Hidžikata, zakladateľ toho, čomu sa dnes hovorí butó a čo chápeme ako istý druh moderného japonského pohybového umenia. Dnes M. Tanaka so smiechom vysvetľuje, že keď sa T. Hidžikatu pýtali, ako sa volá to, čo robí‚ a on to pomenúvať nechcel, zo žartu povedal butó. Keď sa začiatkom 20. storočia do Japonska dostali rôzne západné štýly tanca, hovorilo sa tomu seiyo buyo, tradičnému japonského tancu sa hovorilo nihon buyo. A tak v snahe naznačiť, že to, čo robí on‚ je odlišné, použil pozmenené slovo butó. To, čoho sa desil, bola snaha iných kodifikovať nejakú kolekciu pohybov, ktoré zbieral medzi ľuďmi venujúcimi sa rôznym pracovným činnostiam (podobne ako to robil pred ním Etienne Decroux, avantgardný francúzsky mím), medzi postihnutými a podobne. Ale stalo sa a z butó napokon vzniklo označenie istého akoby štýlu. Pre Hidžikatu i Tanaku to však bolo skôr označenie nejakej kvality aktivity než tanca alebo pohybového štýlu.
Min Tanaka. Zdroj: Ivo Karásek
TEPLO PUBLIKA. To, čo zaujíma M. Tanaku, je to neviditeľné, čo odlišuje tanec od iných fyzických aktivít, od športu či gymnastiky. A tiež vzťah publika a tanečníka. Zlé publikum môže zničiť tanec, vnímavé publikum vytvára isté teplo, zúčastňuje sa na tvorbe, je to obojstranná výmena. To neviditeľné odlišuje dobrého tanečníka od zlého. Nie je to v technike, nie je to v gestách, choreografii, vo forme či vo fyzickej zdatnosti. Zlý tanečník nepotrebuje teplo publika, je mu to jedno, on len niečo predvádza.
„Celý môj život je improvizácia‚“ odpovedal M. Tanaka na klasickú otázku, či jeho predstavenie má choreografiu alebo je to improvizácia. Narodil sa nečakane, predčasne, keď práve bombardovali Tokio 10. marca 1945. Podobne ako iní novátorskí tanečníci, T. Hidžikata alebo Kazuo Óno, bol nadšeným športovcom. A rovnako mal silný zážitok z detstva, z očarenia tancom Bon Odori, tradičným letným slnovratovým tancom, pri ktorom Japonci privolávajú a uctievajú predkov ako my na Západe v zimných tancoch. Študoval moderný tanec, rovnako ako ostatní. Ale keď začali hľadať podstatu, starší Hidžikata aj Tanaka boli vylúčení z japonskej Asociácie moderného tanca. M. Tanaka potom, čo v roku 1972 predviedol svoje prvé sólo. Zavesený, takmer úplne nahý visel ako klbko päť minút. Jeho telo sa začalo spontánne v tejto náročnej polohe po čase triasť. To bolo celé.
ČO JE PRAVDA. A čo to teda znamená, keď sa povie, že začali hľadať podstatu? Asi to, čo odpovedal M. Tanaka v roku 1985 v časopise Drama Review na otázku, či sa mu páčilo, keď po prvý raz videl T. Hidžikatu tancovať. „Nemôžem povedať, že páčilo alebo nepáčilo. Len som si pomyslel – toto je pravda. Nepomyslel som na techniku, na potešenie alebo šťastie, len na bláznivú existenciu. A toto bláznovstvo bola pravda. Takýto pocit som nemal pri nijakom inom tanečníkovi,“ povedal.
V inom rozhovore v roku 2010 pokračuje v objasňovaní svojho prístupu k tancu: „Nie je to zábava. Nemá slúžiť úzkej skupine zasvätených. Niekedy tancujem pre niekoho, kto nedávno zomrel‚ ako výraz pocty. Spôsob, akým teraz tancujem, umožňuje, aby iní prechádzali mojím telom – niekedy zaregistrujem prítomnosť inej bytosti, niekedy je to moja matka, niekedy gesto človeka na ulici, ak som v cudzom meste… Je to podobné ako to, čo robia šamani. A myslím, že je to dôležitý aspekt tanca. Napokon, som to ja, kto tancuje? Do akej miery som to ja? V raných časoch butó si tanečníci nanášali na telo sadru alebo múku zmiešanú s vodou, ktoré po vysušení na tele popraskali a vytvárali niečo groteskné, bizarné. Bol to prejav ochoty stať sa niečím iným. Čiže úplný opak toho, na čo slúžilo maskovanie a kostýmy v tradičnom divadle, kde presne určovali rolu, to, kým sa tanečník, herec má stať. Dnes sa ale aj mejkap v rámci butó stal niečím estetickým, krásne čisto bielym. Už v tom nevidím význam.“
POČASIE TELA. V lete 1985 sa M. Tanaka so skupinou nadšencov presťahoval na farmu blízko Tokia v dedine, ktorú ľudia opustili. Predstavoval si miesto, kde by sa ľudia mohli nerušene venovať skúmaniu tela a pohybu a zároveň by si vypestovali toľko ryže a zeleniny, aby boli sebestační, lebo inak sa jeho študenti museli rozptyľovať prácou na iných miestach. To sa aj podarilo a v nasledujúcich rokoch založil dokonca niekoľko takýchto Body Weather fariem. Body Weather (Počasie tela) – tak nazýva svoj prístup, ktorý reflektuje premenlivosť vlastnú ľudským vzťahom, prírode, všetko akoby bolo nepredvídateľným, večne premenlivým, neuchopiteľným počasím. Už v roku 1978 založil Body Weather laboratórium a neskôr tak nazval svoju farmu. Je nadšeným farmárom, je roľník a práca na holom poli mu príde ako najlepší tréning a príprava na pohybovú tvorbu. Na jeho farmu prichádzali množstvá ľudí z celého sveta, aby sa zúčastnili na jeho workshopoch. Ale pred piatimi rokmi s tým prestal úplne. Už mu vraj vážne začalo liezť na nervy, keď ľudia po jednom workshope, hoci aj intenzívnom, začali sami kade-tade robiť workshopy a vyhlasovať, že učia butó. A tak sa dnes venuje farme menej, ako by chcel, hrá vo filmoch – najznámejší pre nášho diváka bude zhruba 47 roninov, kde hral Lorda Asana‚ a tancuje po svete, kam ho len pozvú. Nikdy nie iba v divadlách, ale na miestach často nečakaných. Niekedy tancoval len tam, kde ho mohli vidieť iba náhodní okoloidúci – skúmal, či človek môže tancovať, kde a kedy sa mu chce. Len tretinu z roka trávi na farme, ale so smiechom dodáva, že čoskoro to bude celý rok a kto ho bude chcieť vidieť tancovať, bude tam za ním musieť prísť.
PRÍTOMNOSŤ. Improvizácia jeho umenia i života znamená v skutočnosti disciplínu, pokoru, prácu, ktorých výsledkom je pripravenosť, totálna prítomnosť. Tak ako pre svedkov jeho tanca v osemdesiatych rokoch v Prahe, ale aj v Moskve počas Gorbačovovej perestrojky, i pre neho samotného sú to najsilnejšie momenty v umení i živote. Lebo nikto tam nešiel na hviezdu a on prichádzal ako turista, ktorý ilegálne a potom poloilegálne vystupoval v atmosfére nabitej túžbou a zároveň zaskočenej a úplne nasýtenej nečakanou slobodou a silou jeho prejavu. Bol to teda akýsi zázrak vzájomného naplnenia. Nestalo by sa tak, keby on vtedy nebol ochotný prijať výzvu docestovať do neznáma na nie celkom zverejnené miesto, za tmy a strachu a keby zas iní ľudia neboli smädní po niečom skutočne živom a tiež ochotní riskovať.
Z tejto skutočnosti sa vyvinul aj veľmi špeciálny vzťah Prahy a Mina Tanaku. Po prvom vystúpení v roku 1984 prichádzal znova a znova až do revolúcie. Potom už úplne oficiálne predstavil svoju choreografiu Svätenia jari so scénou Richarda Serru v Národnom divadle v Prahe aj v Bratislave. Ovplyvnil mnoho hercov, tanečníkov, výtvarníkov, terapeutov.
Cieľom jeho tanca nikdy nebolo priviesť viac ľudí k tancu, ale skôr nezámerne inšpirovať akékoľvek vyjadrenie toho najpodstatnejšieho, čo v tom-ktorom človeku drieme. A za toto sme mu viacerí veľmi vďační.