3×20 Ženy


Štúdio tanca - 3x20 Ženy

Nové dielo bude mať premiéru 14.3. a 15.3. 2019.

BRATISLAVA, 10. januára 2018 (studiotanca.sk)

Choreografia: Zuna Vesan Kozánková, Martina Hajdyla Lacová, Lívia Méndez Marín Balážová

Po úspešnej inscenácii 3×20 odpremiérovanej 20. apríla 2018, ktorú vytvorili výlučne mužskí choreografi, prichádza na rad „druhé kolo“ , a to v pripravovanej premiére 3×20 Ženy, v ktorej sa tvorivej úlohy zhostia ženské choreografky.

Projekt má výrazne súčasný inscenačný tvar, postavený na energii a výpovedi troch zaujímavých umeleckých individualít v jednom večeri. Výsostne aktuálne témy a inšpirácie choreografiek prinášajú divákom aj divadlu novú skúsenosť, preverujú adaptabilitu členov súboru, ktorí sa stanú nástrojom v rukách troch umelkýň.
Inscenované choreografie sú výpoveďou o stave a prežívaní umenia v odlišných svetoch a tematicky odzrkadľujú postoj každej z umelkýň.

Zuna Vesan Kozánková je absolventkou Tanečného Konzervatória a VŠMU v Bratislave. Od roku 1995 sa venuje choreografickej tvorbe, založila Tanečnú spoločnosť Artyci. V spolupráci s Milanom Kozánkom v nej vytvorili niekoľko kratších i celovečerných diel za účasti domácich i zahraničných umelcov, prezentovaných okrem domácich javísk aj v mnohých štátoch Európy, v Kanade, v Číne a Thajsku. Je vyhľadávanou pedagogičkou súčasného tanca, vyučuje na Slovensku, v Česku, Poľsku, Rakúsku, Moldavsku, Thajsku, Číne.
Niekoľko rokov pôsobila na prestížnej tanečnej škole SEAD vSalzburgu (A) ako pedagogička a choreografka. Vyučuje aj na škole TIP vo Freiburgu (D), či na Norther School of contemporary dance v Leeds (UK). Vyštudovala čínsku medicínu a poznatky z tohoto štúdia prepája do umeleckého výskumu so zámerom na osvetu v oblasti zdravia umelcov. Venuje sa aj publikačnej činnosti. Je autorkou desiatky článkov, recenzíí, rozhovorov. V súčasnosti sa venuje výskumu „Medicína v tanci“ zameranému na prepájanie princípov čínskej medicíny s tancom.

Martina Hajdyla Lacová vyštudovala Konzervatórium J.L. Bellu v Banskej Bystrici a Akadémiu múzických umení v Prahe v odbore pedagogika tanca. Počas štúdia spolupracovala s českými aj slovenskými choreografmi (Martou Polákovou, Mirkou Eliášovou, Šárkou Ondrišovou, skupinou Debris) a so zahraničnými tvorcami( Ji-Eun, Karen Foss, Ann van den Broek, Maya M.Carroll). Od roku 2010 pracuje ako tanečníčka a pedagogička na voľnej nohe a kombinuje pražské prostredie spolu so zahraničným. V Prahe ju najviac zamestnáva jej domovská skupina ME-SA, ktorú založila s tanečníčkou a producentkou Karolínou Hejnovou v roku 2008 a súbor VerTeDance. Vo Švajčiarsku spolupracuje so súborom DA MOTUS a v Nórsku s Karen Foss Quiet Works. V rokoch 2011, 2012 a 2017 bola nominovaná na cenu Tanečnica roka, jej autorské sólo bolo v roku 2012 nominované na cenu pre Tanečnú inscenáciu roka 2012. V roku 2015 získala cenu Tanečnica roka za výkon v predstavení SuperNaturals. Za mimoriadny sólový výkon v predstavení L/One of the Seven v choreografii Andreja Petroviča bola nominovaná na Cenu Thálie 2016. Ako choreografka sa podieľala na tvorbe predstavení SoloS part III. (ME-SA), SuperNaturals (ME-SA), Metamorphic (Pražský komorný balet).

Lívia Méndez Marín Balážová je súčasná tanečníčka zo Slovenska, žijúca v San Jose Costa Rica. Študovala na konzervatóriu J.L.Bellu v Banskej Bystrici tanečný odbor. Vo svojom štúdiu pokračovala na SEAD Salzburg experimental dance academy v Rakúskom Salzburgu a na P.A.R.T.S. – Performing Arts Research and Training Studios v Bruseli. Spolupracovala s portugalským choreografom Rui Horta v predstavení “Talk show”, s francúzskou tanečnou skupinou Kubilai Khan investigation pod vedením Franka Michelletiho v predstavení “Tiger Tiger burning bright”. Od Novembra roku 2012 začala spolupracovať s Ultima Vez Wim Vandekeybus najprv s predstavením “What the body does not remember” a v roku 2015 ” Speak low if You speak Love”.Sólo práca “čerešne” pre Sólo festival v Portugalsku a ‘ čerešne* ‘ v Brusely. V novembri roku 2015 založila spolu so Zebastiánom Méndezom Marínom umelecké teleso Colectivo Priekopník Veverička, pod ktorým odpremiervali inscenácie: “El Gato de Schrödinger” , #whateveristrendingnow, Prach/Polvo, (oba duety), “Alternative Facts” . V decembri 2016 odpremierovala Lívia prvú slovenskú tvorbu predstavenia “Do Dna” spolu s Barborou Janákovou a Michaelou Hulvejovou. Workshopy spolu so Zebastiánom viedli na Slovensku,v Čechách, Maďarsku, Chile, Costa Rice, Nicaragui, Portugalsku, Belgicku a v Rusku.

TAKTO (NE)STOJÍM


Štúdio tanca - Takto (ne)stojím

Nový projekt Divadla Štúdio tanca, určený pre materské školy.

BRATISLAVA, 7. januára 2019 (studiotanca.sk)

Po úspešných premiérach Divadla Štúdia tanca pre širokú verejnosť, ale hlavne dospelého diváka, divadlo opäť intenzívne venuje pozornosť tým najmenším. Vďaka dlhoročným skúsenostiam a kreatívnemu prístupu profesionálnych tanečníkov, prinesieme tému správneho držania tela, ale aj prílev tanečných pohybov priamo do materských škôlok.

V úseku 40 minút tanečníci interaktívnou formou sprevádzajú deti témou správneho držania tela. Deti spoznajú prácu tanečníkov, pre ktorých je telo ich pracovným nástrojom a dokážu ho využívať naplno každý deň. Pohybová výchova v predškolskom období tvorí základ zdravého a všestranného rozvoja osobnosti dieťaťa. Projekt prináša deťom aj podnety pre estetické vnímanie pohybu .

Umelecký vedúci a choreograf FS Železiar Vladimír Urban: „Náš folklór má svoj temperament a silu, ktorá zaváži všade vo svete.“


FS Zeleziar

Špeciálny program k výročiu súboru bude mať premiéru 24. februára.

 

BRATISLAVA, 4. januára 2019 (kosiceonline.sk)

Folklórny súbor (FS) Železiar, ktorý patrí medzi najznámejšie a najuznávanejšie súbory na Slovensku, vznikol už v roku 1964. Svojimi vystúpeniami prezentuje ľudové umenie z regiónov Abov, Zemplín, Šariš či Spiš. Tanečná, spevácka a hudobná zložka súboru pod vedením umeleckého vedúceho Vladimíra Urbana v súčasnosti pripravujú špeciálny program pri príležitosti osláv 55. výročia vzniku súboru.

Aké boli začiatky FS Železiar?

„Nebol som pri tom. Mám sprostredkované informácie, že v čase, keď sa tu staval hutný kombinát, tak sa tu dostalo veľa mladých ľudí. Pochopiteľne, boli ľudia, ktorí tu prišli aj z iných končín, nielen Košičania, a tí mali dostatok voľného času, čiže mali záujem aj o nejakú zábavu. Najprv fungoval spevácky spolok. Neskôr sa začali rozprávať o tom, že by bol potrebný aj tanec. Niekedy v januári v roku 1964 bolo prvé tanečné vystúpenie a to sa odvtedy traduje ako história súboru Železiar. Malo to také zložitejšie vývojové etapy, ale teraz už budeme oslavovať 55. výročie. Ja som tu 32 rokov. Od tých prvých začiatkov existovala taká veľká ambícia, verva, urobiť to poctivo a poriadne. V sedemdesiatych rokoch ľudia, ktorí spievali, tancovali v súbore, dostali voľno z fabriky, aby mohli ísť na nácvik a prípadne na vystúpenie, takže to bola taká základňa, od čoho sa všetko vždy odvíjalo.“

Ako si spomínate na svoje začiatky vo FS Železiar?

„Ja som tu prišiel ako taký opuncovaný choreograf. Predtým som desať rokov robil už choreografa, umeleckého vedúceho. Prišiel som do súboru, ktorý dva roky oficiálne nemal umeleckého vedúceho. Pochopiteľne, ten kolektív, ktorý tu bol, tak bol naučený na istý štýl práce, ktorý ja som zase potreboval trošku premeniť a priviesť na iné chodníčky, iným spôsobom, aj keď predo mnou a aj moja ambícia bola taká, aby sme dokázali robiť dobré folklórne programy na javisko.“

Akému druhu folklóru sa venuje FS Železiar?

„My máme takú prioritu, že sme v Košiciach, tak robíme najbližšie okolie, to je abovský región, z toho máme veľa programu. Druhý veľký, významný región je zemplínsky, potom šarišský, spišský. Zvlášť sme spracovali aj tie rusínske alebo rómske tradície. Urobili sme jeden celovečerný program z Gemera. Sem-tam sme potom mali nejaké úlety, že urobil sa program z Maďarska alebo z Chorvátska. Teraz budeme robiť prípravu na pripomienku výročia, tak pracujeme na regiónoch Kysuce a Považie.“

Ako vznikajú večerné programy? Ako zbierate tradície?

„Je to rôzne. Keď sme robili Gemer, tak naozaj sme išli sa trošku popozerať na staré filmové, obrazové záznamy z folklórnych skupín. Našli sme nejaké rozhlasové nahrávky alebo archívne nahrávky všeobecne s ľudovými piesňami. Pozreli sme knihy, čo píšu o tradíciách a o tomto nehmotnom kultúrnom dedičstve z regiónu. Potom sme zavolali pedagógov, ktorí žijú v regióne a ovládajú tam veci, aby sme nasiakli tým, čo je dobré poznať. Ten charakter pohybu je všade trošku iný a je dobré, keď to príde niekto učiť taký, čo sa v tom dobre vyzná. Ten postup väčšinou zachovávame. Je pravda, že veľa z toho som sám naštudoval a potom prenášal na svojich žiakov, členov súboru. Na druhej strane, nie som hudobník, nie som spevák, tak musí ktosi naučiť spev, ktosi inštruovať muzikantov. Vždy je to veľká mozaika usilovnej, poctivej práce, ktorá sa zliepa od toho, že tak, ako niekto cvičí etudy na husliach a potom sa učí hrať ľudové piesne alebo sa obohacuje tým, že vie zahrať ľudovú pieseň v štýle podpolianskom, goralskom, východniarskom, tak aj tanečníci. Pohybová príprava začína u detí. Najprv robia hudobno-pohybovú prípravu, potom sa k tomu pridáva aj klasický tanec, rôzne ľudové tance, a tým pádom je potom ten interpret dostatočne disponovaný, aby mohol interpretovať jeden, druhý, tretí, štvrtý región a s priznávaním všetkých tých špecifík a osobitostí, ktoré patria k danému regionálnemu pohybu.“

V ktorých krajinách ste vystupovali?

„V rámci Európy sme boli vo väčšine štátov. Súbor bol aj v Maroku a v Lýbii, to znamená aj v Afrike. Za mojej éry sme boli v Mexiku, v Spojených štátoch, v Južnej Amerike sme neboli. Boli sme v Kórei, v Japonsku, v Číne, v Katare, v arabských krajinách, takže sme boli v rôznych končinách sveta. Na druhej starne, toto cestovanie nie je našou obrovskou ambíciou. Vždy sme sa podriaďovali tomu, že keď sa našlo nejaké pozvanie, tak sme išli. Indovia nás pozývali už trikrát a vždy to skončilo kdesi na polceste. Tých pozvaní pre nás býva dosť. Otázka je, že prevažná časť členov súboru sú amatéri, tak nie sme v stave jazdiť iba po svete.“

Aký je rozdiel medzi domácim a zahraničným divákom? Kde si vystúpenie viac užívate?

„Boli sme v Trebišove, to znamená domáci divák. Prišli tam tí, ktorí si dali tú námahu, kúpili si vstupenku a prišli. Tak je to ten najlepší domáci divák, lebo potom je príležitosť, že niekto má výročnú schôdzu vo firme, tak tam zavolá súbor, ale polovica ľudí hovorí, že folklór nemusí. Prídu tam, ale nemajú záujem, nikdy netancovali ľudový tanec, nehrali na hudobný nástroj. Je to taký nie celkom zainteresovaný divák, ktorý čaká, akú atrakciu, čo na javisku urobíme. V Trebišove sme boli tak, že naozaj tí diváci veľmi, veľmi dlho sa s nami lúčili na záver nášho vystúpenia. Veľmi bohato fandili počas jednotlivých čísel, takže sme mali tie najlepšie zážitky, aké môže mať niekto, kto je na javisku. Keď sme boli v Spojených štátoch, tak pre nich sme boli veľmi atraktívni, aj keď v Amerike žije mnoho národov, tak oni majú svoje festivaly mnohonárodné, kde sa počas festivalu tancujú tance rôznych národov. Američania majú dosť prostriedkov a ambícií na to, aby mali celosvetový festival. Boli sme takto v štáte Utah na dvoch festivaloch. Keď sme účinkovali na druhom festivale, tak tí, ktorí boli z toho prvého festivalu, tak tam chodili na koncert. Dokonca tam bola partia mladých žien, ktoré si tam objednali hotel na tri dni a jeden podvečer čo večer prišli pozrieť Železiar na vystúpenie, lebo náš program sa im veľmi páčil. Máme veľa takého, čo je temperamentné, má to trošku nejakú dynamiku, a to sa všade po svete páči. Tie menej rýchle veci čo sú po hudobnej a tanečnej stránke, tak divák niekedy potrebuje tomu rozumieť, o čo ide, keď to má nejakú myšlienku, ideu. Ja sa vyhýbam tomu, aby som zaťažoval zahraničných divákov niečím takým a ponúknem im, čomu oni až tak nebudú rozumieť a potom to nebude ono. Potom je to otázka našej dramaturgie, čo, kde, kedy, komu ponúkneme, ale vo všeobecnosti sa dá hovoriť, že náš folklór má svoj temperament a silu, ktorá zaváži všade vo svete.“

Folklórny súbor Železiar oslavuje 55. výročie. Pri tejto príležitosti pripravujete špeciálny program. Na čo sa môžu diváci tešiť?

„Časť z toho programu je hotová alebo rozpracovaná, tak sme to skúšali pred divákmi. Na každom výročí sme urobili aj nejaký extrém. Na 45. výročie sme tancovali aj maďarské tance, aj chorvátsky tanec. Na 50. výročí sme v civile nejakým spôsobom premietali to tradičné do súčasnosti, ale to len v rámci dobrej spolupráce medzi hľadiskom a javiskom. Teraz my Východniari budeme robiť program z Kysúc a Považia. Mužský tanec, odzemok, je demonštrácia chlapskosti, šikovnosti a sily. Ja viem, že je na čo pozerať. Pri ženách sú tie Kysuce také chudobnejšie z hľadiska bohatstva výšiviek na krojoch alebo bohatstva materiálu, čo všetko sa na kroje používa, ale sú tam rôzne archaické hudobné formy a aj tanečné. Oni hovoria, že je to starosvetský čardáš, ale dvojkročka sa tam netancuje. Starosvetský čardáš je ešte starší, ako keď sa sformoval novohorský čardáš, a preto je to čosi, čo je veľmi osobité a zvláštne, tak verím, že aj toho nášho stáleho diváka alebo fanúšika týmto budeme vedieť potešiť. Program bude mať premiéru 24. februára v Štátnom divadle Košice.“

Čo by ste vy ako umelecký šéf zaželali folklórnemu súboru Železiar do ďalších rokov?

„Zdravý prístup k folklóru. Felix Slováček rád hovorieval, že keď by ho otec trsteničkou trošku nešibal, tak nikdy by z neho nebol taký svetový muzikant. Nikomu neprajem, aby ho bolo treba šibať trsteničkou, ale je to taký náznak toho, že ozaj musí byť poctivá práca, ak človek chce v umeleckom žánri byť úspešný. Musí sa namakať a potom je čo pozerať. Ten, čo sa práve naučí pár krôčkov zatancovať, tak ešte nie je hodný toho, aby si sadli ľudia do hľadiska a sa na neho dlho pozerali. Ten, čo už má niečo odmakané, tak potom má tú kultúru pohybu takú, že stojí za to.“

FOTOGALÉRIU nájdete TU.

Rodná zem očarila divákov. Slovenskému folklóru svedčí aj balet


Skúška tanečného predstavenia Rodná zem v Štátnom divadle Košice 28. novembra 2018. Na snímke Podpolianska mlaï. FOTO TASR – František Iván

Baletný súbor Štátneho divadla Košice slávi úspech s inscenáciou Rodná zem. Unikátne spojenie troch generácií choreografov vzdáva poctu folklórnym zvykom a tradíciám slovenského ľudu. Divákov očarí príbeh, ktorý ich prevedie rozmanitými regiónmi Slovenska. 

 

BRATISLAVA, 2. januára 2019 (Ministerstvo kultúry SR)

Rodná zem je autorský projekt choreografa a režiséra Ondreja Šotha v podaní Baletu Štátneho divadla Košice. Predstavenie vzniklo v spolupráci s Marekom Šarišským, ktorý je zástupcom mladej generácie choreografov. Trojgeneračné kreatívne partnerstvo dopĺňa majster ľudového tanca, čerstvý deväťdesiatnik, Juraj Kubánka. Záštitu nad inscenáciou, ktorej premiéra uzavrela oslavy 100. výročia vzniku Československa v košickom divadle, prevzala ministerka kultúry SR Ľubica Laššáková.

Hlavný motív je príbeh českej dievčiny a slovenského chlapca, s ktorých vzťahom nesúhlasia rodičia dievčiny, lebo ju chcú vydať za bohatého mládenca. „Príbeh začína v pohraničnom regióne Myjavy a napokon z toho bude akýsi prechod regiónmi, i keď nie všetkými. Chceme divákovi ukázať tú rozmanitosť kultúry regiónov a etník na Slovensku,” vysvetľuje režisér Ondrej Šoth.

Choreograf Marek Šarišský v inscenácii aj vystupuje – stvárňuje titulnú postavu chlapca. „Myslím si, že ak aktívne tancujem je to určite veľkou inšpiráciou pri tvorbe, lebo zároveň vidím, aký je rozdiel medzi tvorbou choreografie a interpretáciou.” Folklór je podľa neho ukrytý v každom jednom z nás, ale tento vzťah si musíme v sebe pestovaťUmelcov ako aj konzumentov folklóru najviac priťahuje rozmanitosť a dynamika našich tancov a zvykov, ktoré sú úzko späté s prírodou a životom ľudí na Slovensku.

Na scenári spolupracovala Zuzana Mistríková. Divadelnú scénu pripravil Juraj Fábry, kostýmy navrhol Andrii Sukhanov. Zaujímavá je tiež hudobná dramaturgia. Strieda sa v nej tvorba Svetozára StračinuTibora Andrašovana a Jána Cikkera s ľudovou hudbou skupiny Muzika pod vedením Milana Rendoša.

Každý z choreografov vyrastal a spoznával tanečné umenie v inej ére a preto skúsený divák určite uvidí rozdiely medzi jednotlivými tancami a postrehne aj rozdielne prístupy choreografov,“ hovorí Rendoš.

Českú rodinu na doskách divadla stvárňujú Jana Kolesová Hriadeľová, Jozef Marčinský a Eva Sklyarová, ktorú herecky alternuje Tetiana Lubska v postave dcéry Adelky. Slovenskú rodinu hrá Inessa Yagolnik, Martin Hammer Marek Šarišský, ktorého alternuje Šimon Stariňák v postave syna Juraja. Prierezom viacerých tanečných oblastí diváka v inscenácii sprevádza celý baletný súbor Štátneho divadla Košice.

Vášnivá Carmen spojí Jána Ďurovčíka so symfonikmi


SDT: Carmen. Zdroj: Archív Jána Ďurovčíka

Osudy vášnivej a krásnej cigánskej tanečníčky Carmen spoja Symfonický orchester Slovenského rozhlasu a Slovenské divadlo tanca.

 

BRATISLAVA, 29. decembra 2018 (Pravda, SITA)

Romantický, no zároveň aj dramatický a tragický dej známy najmä vďaka jeho opernej podobe od Georga Bizeta spracoval do tanečnej podoby Ján Ďurovčík. Spojenie tanca a rozhlasových symfonikov sa na scéne rozhlasovej obrátenej pyramídy na Mýtnej ulici v Bratislave publiku predstaví 18. januára. Agentúru SITA o tom informovala hovorkyňa Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS) Erika Rusnáková.

Orchestrálnu suitu Carmen napísal Rodion Sčedrin pre sláčikový orchester a veľký aparát bicích nástrojov na témy slávnej rovnomennej opery Georga Bizeta, považovanej za najslávnejšiu a najpopulárnejšiu operu všetkých čias. Spolu s Čajkovského baletmi Labutie jazero či Luskáčik je to jedno z najpopulárnejších a najhranejších diel mnohých baletných súborov. Moderne spracované slávne melódie v tomto predstavení dopĺňa súčasná choreografia.

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, RTVS sa podľa slov jeho šéfdirigenta Petra Valentoviča teší na spoluprácu so Slovenským divadlom tanca a Jánom Ďurovčíkom. „Je to pre nás príležitosť získať novú skúsenosť a dokázať svoje kvality. Jedinečné spojenie tanca a orchestra, umiestneného nie v orchestrálnej jame, ako býva zvykom v divadlách, ale priamo na pódiu, sú predpokladom nezabudnuteľného zvukovo-vizuálneho zážitku,“ cituje tlačová správa RTVS Valentoviča.

Ján Ďurovčík v príbehu zachováva základnú dejovú líniu, konanie postáv však parafrázuje a používa pritom prvky zo slovenského folklóru. Kultúra, z ktorej Carmen pochádza, má totiž podľa Ďurovčíka „mnoho spoločného s tou slovanskou a slovenskou. Vnútorný rytmus španielskeho folklóru je podobný nášmu vnútornému rytmu“. Ďurovčíkova Carmen mala premiéru v marci 2010 a Slovenské divadlo tanca s predstavením absolvovalo svetové turné na piatich kontinentoch od Ameriky až po Čínu, počas ktorého ho videlo viac ako 50 tisíc divákov, dodáva sa v tlačovej správe RTVS.

Drina od útleho detstva. Kariéra tanečníka je náročná, ale aj nádherná


Tanečná škola Ján Ďurovčík Peter Modrovský

Hľadisko plné dospelých rodičov a na javisku sa vystriedali dve stovky tanečníc a tanečníkov. Od malých trojročných drobcov až po takmer dospelých už skoro profíkov sa vlnilo v rytme samby, rumby, cha-cha, salsy, ale aj waltzu a valčíka. V Mestskom divadle Pavla Országa Hviezdoslava sa konal už 11. Mikulášsky večierok tanečnej školy Jána Ďurovčíka a Petra Modrovského. Deti sa tešili nielen z tanca, ale aj z prekvapenia, ktorým bol živý Mikuláš s obrovskými košmi darčekov.

 

BRATISLAVA, 25. decembra 2018 (noviny.sk, Anton Adamčík)

Najmladšia kategória tanečníčok a tanečníkov má 3 až 4 roky a na každú otázku vám zvyčajne odpovedia rovnako. “Dobre!” “Títo trojroční majú tých krokov menej, ale pre mňa je to úspech, že oni začnú do tej hudby správnou nohou,” teší sa tanečník a majiteľ tanečnej akadémie Peter Modrovský, ktorý zároveň dodáva: “…jasne, že ich to niekedy rozbije, keď je tu veľký stromček a svieti guľa.”

Už jedenásty štandardný tanečný vianočný večierok sa konal v Mestskom divadle POH. Predstavilo sa tu 220 detí a v publiku sedelo takmer dvakrát toľko rodičov. “To krásne vidno, keď začnú 3-ročné, keď im dáte nálepku na nohu, že tou sa musí začať, a potom ho vidíte, keď tancujú 19-20 rokov, že ako to vyzerá,” tvrdí Modrovský.

Bolo vidieť, že deti mali obrovskú radosť z tanca a pohybu. Ale najväčšiu radosť im aj tak urobili mikulášske darčeky. “Ukončili sme našu ďalšiu sezónu s detičkami už od 3 rokov až po najstarších, ktorí nás reprezentujú, dokonca aj celé Slovensko,” chváli sa Modrovský.

Niektoré tanečné choreografie sú také chytľavé, že z nich padá sánka aj moderátorovi Thomasovi Puskailerovi z Ranných novín (záznam tu).

VIDEO z reportáže nájdete TU.

 

Naša tanečná špička: Je škoda, že chlapci chcú byť len futbalisti. Niektorí by boli úžasní tanečníci


Andrea Zelinková

Spoločenské tance sa stali jej vášňou. Dnes predáva svoje skúsenosti druhým.

 

BRATISLAVA, 23. decembra 2018 (dobrenoviny.sk, Dominika Dobrocká)

Andrea Zelinková zasvätila takmer celý život svojej najväčšej vášni. Spoločenským tancom sa venuje už od útleho detstva, kedy pochopila, že toto je tá cesta, ktorou sa chce poberať. Keď prišla do veku, kedy jej rovesníci behali po vonku a chodili na školské výlety, musela odolať a usporiadať si priority. „Boli obdobia, kedy som vymýšľala. Vždy som doma dostala na výber, že pokojne choď, ale nepôjdeš na súťaž, alebo kľudne môžeš dostať takýto darček, ale miesto tréningov. A ja som sa tak vždy nejako zamyslela a vždy som si vybrala ten tanec,“ vysvetlila Andrea.

Prvú súťaž absolvovala už po pol roku, odkedy začala tancovať. Bola veľmi maličká, no pamätá si stres a krásne oblečené tanečnice. Vtedy na nádherné róby pozerala s obdivom a túžila po tom, aby aj ona mala raz tak krásne a noblesné šaty. Aj to bola jedna z mnohých vecí, ktoré ju motivovali, aby pokračovala v tanečnej kariére.

Obrovský problém s tanečníkmi

Ako Andreja v rozhovore pre Dobré noviny priznala, s problémom nájsť si tanečného partnera sa nestretávame iba na Slovensku. „V tých detských kategóriách je naozaj viac dievčat ako chlapcov. Je to asi preto, že každý chlapec chce byť futbalista alebo hokejista. Takže chlapcov, ktorí by chceli tancovať, nie je až tak veľa, pritom veľa z nich je úžasne šikovných,“ vysvetlila. Myslí si, že ovládať základy tanca by mohli všetci, avšak rozumie tomu, že ak niekto robí niečo takmer vrcholovo, ťažko sa to spája s niečím ďalším.

Život v zahraničí

Po úspechoch na Slovensku sa tanečne chcela posunúť a naskytla sa jej úžasná príležitosť. Andrea nezaváhala a neodradilo ju ani to, že sa musí pobaliť a odcestovať do Lotyšska. Našla si tam totiž tanečného partnera. „Príležitosť v Lotyšsku bola z môjho pohľadu taká tá, ktorá sa neodmieta. Keby som to nebola vyskúšala, tak si to asi vyčítam,“ priznala Andrea. So svojím novým lotyšským partnerom reprezentovali jeho rodnú krajinu a dosiahli naozaj obrovské úspechy. „Tancovali sme spolu 2 a pol roka, boli sme dvakrát majstri Lotyšska, tým pádom sme túto krajinu reprezentovali na majstrovstvách Európy a sveta, kde sme vždy boli v takej prvej dvadsiatke,“ prezradila pre Dobré noviny Andrea.

To však nie je všetko. Okrem spomínaného boli Andrea s partnerom aj dvakrát finalistami svetového pohára a jeden z najväčších úspechov, ktoré spolu dosiahli, bolo víťazstvo na prestížnej tanečnej súťaži German Open v Stuttgarte.

Účinkovanie v svetoznámej tanečnej divadelnej šou

Po „rozchode“ s posledným tanečným partnerom prišla na Andreu únava. Hľadať a zvykať si na niekoho nového nie je podľa jej slov totiž vôbec jednoduché. „Bola som unavená, ale vedela som, že tancovať chcem,“ s istotou v hlase priznala Andrea. Od malička vedela o predstavení známom pod názvom „Burn the floor“, ktoré funguje už dlhé roky. Povedala si, že by to rada skúsila, a tak napísala email, či náhodou nehľadajú tanečnicu. „Zrazu som letela na skúšku do Londýna a o pár týždňov som bola v Londýne a nacvičovala s nimi predstavenie,“ opísala začiatok účinkovania v svetoznámej tanečnej divadelnej šou.

Túto skúsenosť si profíčka, akou Andrea dodnes je, veľmi cení. Netají sa však tým, že išlo o veľmi náročné a namáhavé obdobie, keďže v priebehu týždňa absolvovali všetci tanečníci osem dvojhodinových predstavení. Darilo sa jej a s predstavením odcestovala do Spojených štátov amerických na turné. Tu však dostala stopku a „americký sen“ skončil. „Zostala som tam žiaľ iba nejaké tri týždne, lebo som sa zranila. Bolo to vážnejšie zranenie, a tak som sa zrazu ocitla v lietadle smerom domov.“ Doma, teda na Slovensku Andrejka zostala dodnes.

Poďme spolu tancovať

Otvorenie vlastnej tanečnej školy nikdy v minulosti neriešila, jednoducho k tomu prišlo a ako sama Andrea priznala, pretancovala sa k nej. Zistila, že ju napĺňa a baví, predávať svoje skúsenosti či už dospelým alebo deťom. Samozrejme, je to u každej spomínanej kategórie iné, avšak u dospelých je to aj o niečom inom. „Dospelým sa dá ukázať, že tanec nie sú iba kroky, ale že je v tom oveľa viac. Že muž vedie tú svoju partnerku, ako ju má viesť, ako sa žena má nechať viesť, ako to v páre funguje. Že jednotlivé tance majú svoj charakter, svoju emóciu a príbeh. Potom to nie sú iba kroky a majú o tom úplne inú predstavu,“ vysvetlila Andrejka.

Pri deťoch je to práve o energii. Väčšina z nich totiž preferuje živšie tance a energickejšie pohyby. Len veľmi málo detí dokáže drilovať postoj a kroky dookola. „Skôr ich baví taká tá hravá forma,“ dodala Andrea.

V rozhovore vysvetlila Andrea Zelinková aj to, ako sa spoločenské tance rozdeľujú, prečo sa už ako 13-ročná dostala do kategórie medzi dospelých, či by mali tancovať všetci a aj to, aké pády počas svojej kariéry prežila. Záznam nájdete TU.

So slovenskými ľudovkami sa zžili aj zahraniční baletní tanečníci


Rodná zem - Balet Štátne divadlo Košice, ŠDKE

Košickým divadelným javiskom sa pretancuje Rodná zem.

 

BRATISLAVA, 20. decembra 2018 (Korzár Košice, Svjatoslav Dohovič)

Baletný súbor Štátneho divadla Košice opäť potvrdzuje svoju výnimočnosť a jedinečnosť.

V svetovej premiére uviedol nový autorský projekt choreografa a režiséra Ondreja Šotha Rodná zem.

Podobne ako v známom filme, aj na javisku divadla choreografi troch generácií – Juraj, Kubánka, Ondrej Šoth a Marek Šarišský – prevedú divákov Slovenskom a dajú im nazrieť do hlbokej studnice ľudových zvykov a tradícií.

Posledná tohtoročná premiéra je vyvrcholením osláv storočnice vzniku Československa a je zároveň venovaná aj legende slovenského folklórneho tanca Jurajovi Kubánkovi k jeho nedávnym deväťdesiatinám.

Myšlienku na predstavenie Rodná zem nosil Ondrej Šoth podľa vlastných slov v hlave už dlhšie.

„Rodná zem je pre mňa oslavou národnej hrdosti, príslušnosti k miestu, kde sme sa narodili, kde sme zažili svojich rodičov, školy, základ svojho života. Znamená pre mňa našu prírodu, krásy Slovenska. Lebo, keď ním človek prechádza autom, tak si uvedomí, že Slovensko je prekrásna krajina. A že každý človek by mal byť na svoju zem, na zem, v ktorej sa narodil, hrdý. Folklór je naša národná identita. Keď som bol dieťa, stále som vnímal tanec veľmi oddelene. Toto je balet, toto je klasický tanec, toto je folklór. Vtedy som sa nikde nestretol s tým, že by bol súčasný tanec ovplyvnený folklórom. Aj preto som sa na začiatku svojej kariéry snažil inšpirovať ľudovým tancom,“ hovorí Šoth.

Trojgeneračné stretnutie choreografov

Tanečné predstavenie je rámcované príbehom lásky českého dievčaťa k slovenskému chlapcovi, ktorej bránia rodičia dievčiny.

„Začína v pohraničnom regióne Myjavy a napokon z toho bude akýsi prechod regiónmi, i keď nie všetkými. Chceme divákovi ukázať tú rozmanitosť kultúry regiónov a etník na Slovensku. Ideme cez Myjavu, Podpoľanie, Horehronie, smerom na Liptov a potom ku goralským tradíciám. Prechádzame do vítania jari, cigánskeho folklóru až po Šariš a Zemplín. Je to jednoducho taký prechod naším Slovenskom. Dali sme sa na to a teším sa z toho, že ako jediný profesionálny divadelný súbor na svete, ktorý tancuje klasický repertoár, tancujeme aj folklór. V slovenskom folklóre je množstvo zmien dynamiky, rytmu a koordinácie pohybov. Tým je pre tanečníka zaujímavý a často komplikovaný,“ odhalil autor obsah aj náročnosť naštudovania Rodnej zeme.

Zaujímavosťou novej inscenácie je aj stretnutie troch generácií choreografov.

Tú najmladšiu zastupuje Marek Šarišský, ktorý zároveň aj tancuje v titulnej postave slovenského chlapca Juraja.

Je to pre neho po Charliem Chaplinovi druhá choreografická spolupráca s Ondrejom Šothom.

„Bol to iný žáner ako je Rodná zem a bolo to pre mňa ťažšie a cítil som sa trochu neisto… Tentoraz sa mi pracuje veľmi dobre, lebo folklóru sa venujem už od detstva,“ priznáva Šarišský.

Podľa neho ľudový tanec, spolu s hudbou, spevom, zvykmi a tradíciami do umenia bezpochyby patrí.

„Folklór je niečo, čo je ukryté niekde hlboko v každom z nás, no nie každému človeku sa to podarí objaviť. Kto to nájde a pestuje v sebe, obohatí to jeho život a prinesie mu veľa pekného,“ myslí si mladý choreograf.

Aj so živou hudbou

Nová tanečná inscenácia Rodná zem bude zaujímavá aj po hudobnej stránke.

Okrem reprodukovanej hudby z diel Svetozára Stračinu, Tibora Andrašovana či Jána Cikkera, bude niektoré choreografie sprevádzať živá ľudová hudba v podaní Muziky Milana Rendoša, ktorú okrem kapelníka tvoria Ľuboslav Hudák, Matej Lacko a Marián Gereg.

Ako hostí si do predstavenia prizvali aj klarinetistu Radoslava Gajdoša a speváčku Barboru Feckovú.

Pre „rendošovcov“ je to po inscenácii Jánošík druhá spolupráca so Štátnym divadlom Košice.

„Spracovania hudobných velikánov ponúkajú zvuky a farby symfonického orchestra. V predstavení je však množstvo priestoru na intímnejšie prejavy tanca, kde je najvhodnejším hudobným doplnkom práve obsadenie ‘klasickej’ cimbalovky, akú ju majú ľudia zažitú z tradičnej kultúry. Práve pri návštevách kútov Slovenska počas predstavenia tak môžu vyznieť základné regionálne hudobné nárečia, na ktorých sme si dali do veľkej miery záležať. A nakoniec, hudba hraná naživo a našitá na okamžité reagovanie s tancom je to, čo robí divadlo jedinečným,“ hovorí kapelník Rendoš.

Pohladenie na duši

V titulnej postave českej dievčiny sa predstaví aj sólistka baletu Eva Sklyarová.

Tá priznala, že skúšobné obdobie bolo náročné, pretože okrem prípravy inscenácie súbor odohral viacero predstavení z repertoáru a absolvoval aj zájazd do Plzne.

„Mám veľmi rada scénický tanec obohatený folklórom. Teším sa, že sme sa vrátili k našim tradíciám, ktoré som odmalička spoznávala doma. U nás sa stále spievalo a je škoda, že sa na to teraz trochu zabúda. Pre mňa je to pohladenie po duši. Klobúk dole pred našimi tanečníkmi, Talianmi, Japoncami, Maďarmi, že sa takto zhostili slovenských ľudových tancov a musím povedať, že ich tancujú veľmi dobre,“ pochválila Sklyarová svojich kolegov, ktorí sú z rôznych kútov sveta.

V novom predstavení košického divadla účinkuje takmer celý baletný súbor, ale aj deti zo Súkromnej ZUŠ Boby Brelly.

Scénu vytvoril Juraj Fábry, o kostýmy sa postaral Andrii Sukhanov a v rámci predstavenia uvidia diváci aj filmové zábery známeho dokumentaristu Juraja Barabáša.

Úspech made in Ďurovčík: Slávna Carmen sa spojí s orchestrom


SDT: Carmen. Zdroj: Archív Jána Ďurovčíka

Slovenské divadlo tanca sa spojilo so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a na 18. januára 2019 pripravilo netradičný projekt.

 

BRATISLAVA, 17. december 2018 (style.hnonline.sk, Lucia Ležovičová)

Z divadla sme zvyknutí, že hudobníci sú skrytí v jame pod pódiom. Pri predstavení Carmen to bude inak, orchester sa stane jeho súčasťou.

Slovenské divadlo tanca sa spojilo so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a na 18. januára 2019 pripravilo netradičný projekt.

Legendárny ľúbostný príbeh sa bude odohrávať v obrátenej pyramíde Slovenského rozhlasu v unikátnej podobe.

„V žiadnom prípade nejdeme Carmen meniť, ideme ju okoreniť. O to najpodstatnejšie korenie – o hudbu symfonického orchestra, o korenie nálady dirigenta, ktorý ju bude dirigovať, a o famóznu energiu, ktorá vznikne spojením Slovenského divadla tanca a Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu,“ tvrdí režisér a choreograf Ján Ďurovčík.

„Carmen bude v tej istej vizuálnej podobe, v akej ju robíme v divadlách, no o to viac, že na javisku bude vidieť a počuť aj hráčov orchestra. Takže vznikne synergický tvar, na ktorý sa veľmi tešíme.“

Celý článok si môžete prečítať TU.

Divadlo Štúdio tanca začalo štvordňové oslavy 20. výročia


Štúdio tanca Prízrak 6

Banskobystrické divadlo začalo svoje pôsobenie pod vedením Zuzany Ďuricovej Hájkovej ešte v roku 1998.

BRATISLAVA, 14. decembra 2018 (teraz.sk)

Divadlo Štúdio tanca v Banskej Bystrici začalo vo štvrtok s oslavami 20. výročia svojho vzniku slávnostným galavečerom s podtitulom Nový pohľad späť. Oslavy potrvajú do 16. decembra. Každý, kto toto divadlo pozná, vie, že jeho cesta bola miestami tŕnistá, striedali sa obdobia rozkvetu, ale i tie ťažšie.

Divadlu sa už skoro štvrťstoročie darí reprezentovať súčasnú umeleckú scénu na profesionálnej úrovni. Rozhodli sme sa toto výročie osláviť so svojimi fanúšikmi a podporovateľmi nielen raz, ale rovno štyri razy za sebou. Divadlo uvedie v rámci galavečera legendárne inscenácie spracované novým spôsobom. Pripomenie svoju dlhoročnú, systematickú prácu a všetko to osvieži špeciálnymi filmovými dokrútkami s viacerými bývalými tanečníkmi. Záver večera patrí hudobným kapelám. Pripravené sú i dobroty a prekvapenia, ktoré dodajú oslavám úplne nový rozmer a slávnostný punc,” konštatoval Tomáš Nagy z Divadla Štúdio tanca.

Banskobystrické divadlo začalo svoje pôsobenie pod vedením Zuzany Ďuricovej Hájkovej ešte v roku 1998. Za celý ten čas ponúka divákom odvahu, autenticitu, aktuálnosť a profesionalitu, čo je preň hlavným cieľom.

Vo svojom umeleckom zameraní je striktné a stále razí cestu autorskej tvorby s maximálnou podporou umelcov, ich tvorivého vyjadrenia a názoru. V tomto ponímaní je naozaj jedinečné a v širokom okolí by sme podobnú inštitúciu, ktorá sa zameriava výlučne na súčasný tanec a súčasné umenie, hľadali asi márne,” pripomenul Nagy.

Divadlo neustále podporuje vznik pôvodných tanečných inscenácií a ich pravidelné uvádzanie. V rámci tohto poslania premiérovo uviedlo 51 celovečerných inscenácií, z toho päť predstavení pre deti a mnoho exteriérových a edukatívnych tanečných projektov.

Divadlo Štúdio tanca doposiaľ uviedlo už takmer 1300 predstavení, z toho vyše 300 na hosťujúcich domácich a zahraničných scénach. Svoju tvorbu odprezentovalo pred vyše 116.000 divákmi. Slovensko reprezentovalo na prestížnych medzinárodných festivaloch či zájazdoch v Česku, Poľsku, Maďarsku, Bosne a Hercegovine, Rusku, Nemecku, Taliansku, Belgicku, Francúzsku, Egypte, Japonsku, Indii, Švajčiarsku. Charakteristické umelecké atribúty mu priniesli množstvo ocenení, napríklad Cenu ministra kultúry či Cenu primátora mesta Banská Bystrica,” dodal Nagy.