Zaujímavá premiéra 3 x 20 Ženy v Divadle Štúdio tanca


Štúdio tanca - 3x20 Ženy

Po úspešnej inscenácii 3 x 20 odpremiérovanej 20. apríla 2018, ktorú vytvorili výlučne mužskí choreografi, prichádza na rad „druhé kolo“ , a to  v pripravovanej  premiére 3 x 20 Ženy,  v  ktorej sa  tvorivej úlohy zhostia  ženské choreografky Zuna Vesan Kozánková, Martina Hajdyla Lacová a Lívia Méndez Marín Balážová.

 

BRATISLAVA, 5. marca 2019 (Bystricoviny.sk)

Premiéra je 14. a 15. marca 2019 o 19:00 hod.

Projekt má výrazne súčasný inscenačný tvar, postavený na energii a výpovedi troch zaujímavých umeleckých individualít v jednom večeri. Výsostne aktuálne témy a inšpirácie choreografiek  prinášajú divákom aj  divadlu novú skúsenosť, preverujú  adaptabilitu členov súboru, ktorí sa stanú nástrojom v rukách troch umelkýň.

Inscenované choreografie sú výpoveďou o stave a prežívaní umenia v  odlišných svetoch a tematicky odzrkadľujú postoj každej z umelkýň.

Zuna Vesan Kozánková

Je absolventkou Tanečného Konzervatória a VŠMU v Bratislave. Od roku 1995 sa venuje choreografickej tvorbe, založila Tanečnú spoločnosť Artyci. V spolupráci s Milanom Kozánkom v nej vytvorili niekoľko kratších i celovečerných diel za účasti domácich i zahraničných umelcov, prezentovaných okrem domácich javísk aj v mnohých štátoch Európy, v Kanade, v Číne a Thajsku. Je vyhľadávanou pedagogičkou súčasného tanca, vyučuje na Slovensku, v Česku, Poľsku, Rakúsku, Moldavsku, Thajsku, Číne.

Niekoľko rokov pôsobila na prestížnej tanečnej škole SEAD v Salzburgu (A) ako pedagogička a choreografka. Vyučuje aj na škole TIP vo Freiburgu (D), či na Norther School of contemporary dance v Leeds (UK).

Vyštudovala čínsku medicínu a poznatky z tohoto štúdia prepája do umeleckého výskumu so zámerom na osvetu v oblasti zdravia umelcov. Venuje sa aj publikačnej činnosti. Je autorkou desiatky článkov, recenzií, rozhovorov. V súčasnosti sa venuje výskumu „Medicína v tanci“ zameranému na prepájanie princípov čínskej medicíny s tancom.

Martina Hajdyla Lacová

Vyštudovala Konzervatórium J. L. Bellu v Banskej Bystrici a Akadémiu múzických umení v Prahe v odbore pedagogika tanca.  Počas štúdia spolupracovala s českými aj slovenskými choreografmi (Martou Polákovou, Mirkou Eliášovou, Šárkou Ondrišovou, skupinou Debris) a so zahraničnými tvorcami( Ji-Eun, Karen Foss, Ann van den Broek, Maya M.Carroll).

Od roku 2010 pracuje ako tanečníčka a pedagogička na voľnej nohe a kombinuje pražské prostredie spolu so zahraničným. V Prahe ju najviac zamestnáva jej domovská skupina  ME-SA, ktorú založila s tanečníčkou a producentkou Karolínou Hejnovou v roku 2008 a súbor VerTeDance. Vo Švajčiarsku spolupracuje so súborom DA MOTUS a v Nórsku s Karen Foss Quiet Works. V rokoch 2011, 2012 a 2017 bola nominovaná na cenu Tanečnica roka, jej autorské sólo bolo v roku 2012 nominované na cenu pre Tanečnú inscenáciu roka 2012.

V roku 2015 získala cenu Tanečnica roka za výkon v predstavení Super Naturals. Za mimoriadny sólový výkon v predstavení  L/One of the Seven v choreografii Andreja Petroviča bola nominovaná na Cenu Thálie 2016. Ako choreografka sa podieľala na tvorbe predstavení SoloS part III. (ME-SA), Super Naturals (ME-SA), Metamorphic (Pražský komorný balet).

Lívia Méndez Marín Balážová

Súčasná tanečníčka zo Slovenska, žijúca v San Jose Costa Rica. Študovala na konzervatóriu J.L.Bellu v Banskej Bystrici tanečný odbor. Vo svojom štúdiu pokračovala na SEAD Salzburg experimental dance academy v Rakúskom Salzburgu a na P.A.R.T.S. – Performing Arts Research and Training Studios v Bruseli. Spolupracovala s portugalským choreografom Rui Horta v predstavení “Talk show”, s francúzskou tanečnou skupinou Kubilai Khan investigation pod vedením Franka Michelletiho v predstavení “Tiger Tiger burning bright”.

Od novembra 2012 začala spolupracovať s Ultima Vez Wim Vandekeybus najprv s predstavením “What the body does not remember” a v roku 2015 ” Speak low if You speak Love”.Sólo práca “čerešne” pre Sólo festival v Portugalsku a ‘ čerešne* ‘ v Bruseli. V novembri roku 2015 založila spolu so Zebastiánom Méndezom Marínom umelecké teleso Colectivo Priekopník Veverička, pod ktorým odpremiérovali inscenácie:  “El Gato de Schrödinger, #whateveristrendingnow, Prach/Polvo, (oba duety), “Alternative Facts”.

V decembri 2016 odpremiérovala Lívia prvú slovenskú tvorbu predstavenia “Do Dna” spolu s Barborou Janákovou a Michaelou Hulvejovou. Workshopy spolu so Zebastiánom viedli na Slovensku, v Čechách, Maďarsku, Chile, Costa Rice, Nicaragui, Portugalsku, Belgicku a v Rusku.

Tulák Chaplin – balet o ľudskosti


Tulák Chaplin

Charlie Chaplin je dodnes najväčšou ikonou strieborného plátna a jedným z najslávnejších osobností Hollywoodu a na jeho prvenstve sa nič nezmenilo ani sto rokov od jeho prvého filmu. Kto je však skutočným mužom, skrývajúcim sa za masku komika vo veľkých topánkach s cylindrom a paličkou? Pôvodný balet Tulák Chaplin chce predstaviť nový pohľad na večného tuláka.

 

BRATISLAVA, 4. marec 2019 (snd.sk)

“Priveľa myslíme, primálo cítime. Viac než stroje potrebujeme ľudskosť. Viac než rozum potrebujeme láskavosť a nehu. Bez toho zvlčíme a stratíme všetko.” 

Charlie Chaplin

„Všetci poznajú Chaplina ako úžasného komika, tiež ako režiséra a scenáristu mnohých filmov, nie všetci však vedia, že bol zároveň hudobným skladateľom, ktorý zanechal veľké množstvo nádhernej, hlavne filmovej hudby. Je autorom úžasných melódií z filmov, akými sú napríklad Lifilines, Modern age a ďalšie. V porovnaní s Nižinským, kde bolo dominantným Chopinovo prelúdium, tu bude znieť Chaplinova originálna hudba v mojej úprave. Hlavným motívom je hudba z filmu Svetlá veľkomesta, ale budeme tam počuť ja hudbu z ďalších jeho filmov,“ hovorí autor hudby a spoluautor libreta Carl Davis.

Všestranný hudobník Carl Davis sa narodil v roku 1936 v New Yorku, od roku 1961 žije v Londýne. Preslávil sa ako spoluautor muzikálu Diversions (1959), za ktorý dostal Cenu Emmy Off-Broadway, vzápätí dostal ponuku napísať hudbu do famóznej britskej televíznej šou That Was The Week That Was. Odvtedy jeho úspech stúpal, začal spolupracovať s najvýznamnejšími choreografmi, písal balety pre London Contemporary Dance Theatre, Sadler Wells Royal Ballet (Obraz Doriana Graya), Northon Ballet (Simple Man, Lippizaner, A Christmas Carol (1992) s režisérom Christopherom Gableom. Pre Scottish Ballet v spolupráci s Robertom Cohenom vytvoril balet Aladdin (2000), v roku 2008 ho uviedol David Bintley v New National Ballet v Tokiu. V spolupráci s Derekom Deanom vytvoril celovečerný balet Alenka v ríši divov (1995) pre Anglický národný balet. Pre Birmingham Royal Ballet napísal celovečerný balet Cyrano, v roku 2008 celovečerný balet Dáma s kaméliami pre Národný chorvátsky balet. Významnou oblasťou tvorby Carla Davisa, ktorá ho ovplyvnila aj pri balete o Chaplinovi, bolo komponovanie hudby pre nemý film a projekt  The Mutuals s cieľom oživenia Chaplinových filmov; cyklus 12 filmov znovu uviedli s pôvodnou Davisovou hudbou.

Davis vytvoril vyše päťdesiat partitúr pre nemý film, vrátane filmov Flesh and the Devil, Ben-Hur, The Thief of Bagdad, Greed, Intolerance, Safety Last and The General, ktorý mu priniesol medzinárodné uznanie. Fantóm Opery bol prvým nemým filmom, ktorý uviedli v Royal Opera House (2006) pod taktovkou skladateľa. Na margo baletu Chaplin hovorí: „Toto dielo má veľa presahov. Nechceme vytvoriť len životopisný príbeh, opakovať to, čo ľudia poznajú z filmov, divadelných hier a kníh. Chceme predstaviť jeho prieniky s tancom, hudbou, pretože jeho genialita bola v jeho všestrannosti. Bol aktívnym do konca života. Pre mňa je silným motívom, že najstaršieho Chaplina bude stvárňovať Jozef Dolinský, otec Jozefa Dolinského ml., riaditeľa baletného súboru, ktorý inicioval vznik diela. Po prvej skúške mi volal choreograf Daniel de Andrade, aby som v jeho scéne dopísal viac hudby, lebo pán Dolinský nemal problém urobil všetko, čo od neho vyžadoval,“dodáva Carl Davis.

Daniel de Andrade, pôvodom Brazílčan, žije a tvorí v Anglicku. Ako tanečník pôsobil v Národnom portugalskom balete, v London City Ballet, v Balete Opery v Zürichu a v Škótskom balete. Od roku 1985 bol spojený s Northern Ballet, najskôr ako prvý sólista (Basilio v Donovi Quijotovi, Albrecht v Giselle, Romeo v Romeovi a Júlii, Heathcliff v Búrlivých výšinách, José v Carmen atď.). Od roku 2003 je v Northern Ballet baletný majster a choreograf. V SND sa predstavil pred tromi rokmi ako autor úspešnej inscenácie Nižinskij – Boh tanca. “Rovnako ako pri Nižinskom, aj Sinfoniettentoraz som mal možnosť počas výskumu o Chaplinovi preveriť si, akú obrovskú silu môže mať umelec, v tomto prípade herec, komik, režisér, scenárista.

Tím tvorcov z Nižinského sa vrátil do SND v nezmenenej zostave. Skladateľa Carla Davisa, choreografa Daniela de Andradeho a scénografa Marka Baileyho dopĺňa Patricia Doyle, zodpovedná za dramatické vedenie tanečníkov, a autor videoprojekcií Tim Reid. „Nižinskij predstavoval svet baletu a jeho supernovu, tentoraz sme sa posunuli do filmu, zobrazujeme svet filmovej superstar. Tvorba inscenácie o filmovej osobnosti prináša celkom inú dynamiku. Chaplin však nereprezentuje len film, je univerzálnou postavou. Okrem iného aj vynikajúcim tanečníkom, ktorý má tanec v génoch. Svojím umením ovplyvnil bohatých, chudobných, slávnych i neznámych.“

Na otázku, ako sa mu spolupracuje s Baletom SND, odpovedá: „Dnes sa cítim viac súčasťou súboru. Väčšinu tanečníkov už dobre poznám. Je to, akoby som pracoval s priateľmi. Úspech Nižinského nás povzbudzuje. Úprimne verím, že scenár, ktorý sme vytvorili pre Chaplina, prináša súboru mnoho príležitostí zobraziť množstvo rôznych postáv i tém. Jedny budú smiešne, iné dojímavé, srdcervúce či smutné. A ďalšie veľmi inšpiratívne. Dielo nás tiež posúva za hranice tanca, čo nám dáva väčšiu slobodu. Príbeh baletu sa odvíja od začiatku 20. storočia až do 50., 60., ba až 70. rokov, keď Chaplin získal Oscara. Je tu aj isté vzrušenie a napätie. Veď nesieme zodpovednosť vytvoriť pre SND dielo takéhoto rozsahu!“

V postave Chaplina sa predstaví viacero tanečníkov. Najstaršieho Chaplina stvárni Jozef Dolinský, st. a. h., Adrian Ducin, Andrej Cagáň, o jeho najmladšiu podobu sa pokúsia žiaci Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave, v postave Charlieho – chlapca alternujú Juraj Žilinčár, Jean-Michel Reuter a Seiru Nagahori. Najväčší priestor má postava dospelého Charlieho v podaní Konstantina Korotkova, Viacheslava Kruťa a Glena Lambrechta. „Vytvoriť tanečný portrét Charlieho Chaplina je pravdepodobne pre každého umelca najväčšou výzvou. Nielenže bol filmovou a hereckou ikonou, ale zároveň bol perfekcionistom. Stať sa na javisku Charliem si vyžaduje nielen tanečnú a hereckú precíznosť, ale aj zdokonaľovanie drobných detailov, vďaka ktorým sa Charlie Chaplin stal svetoznámym. Cítim sa veľmi poctený možnosťou dostať sa Chaplinovi hlbšie pod kožu a odovzdávať ďalej jeho umelecký odkaz,“ hovorí o svojej postave Glen Lambrecht.

Demi-sólista Viacheslav Kruť doteraz tancoval najmä klasický repertoár. „Vždy je pre mňa výzvou vytvoriť nejakú postavu, nehovoriac o postave, akou je Chaplin, je to náročný proces. Našťastie, v Balete SND som tancoval už aj modernejšie veci a zistil som, že sa mi to páči. Teraz však nejde iba o tanec, potrebujem sa s postavou natoľko stotožniť, aby som bol na javisku ako Charlie, nie ako Viacheslav Kruť. Toto je asi najťažšia vec, nová výzva, lebo čím zložitejšia je úloha, tým zaujímavejšia je skúšať ju a interpretovať. To sa týka aj komiky. Nie je pre mňa ťažké byť komický v živote, ale byť komický spôsobom Charlieho Chaplina je niečo úplne iné. Sám som zvedavý, ako to zvládnem. Je pre mňa neuveriteľne zaujímavé spolupracovať s Danielom de Andradem, má neuveriteľnú energiu, hoci je celý deň na nohách, ukazuje všetky kroky, nevidno na ňom nijakú únavu. Ak neviete niečo urobiť, ukáže, ako to má byť. Energia z neho prechádza na nás, preto sa po skúškach s Danielom necítim unavený, nemám pocit, že sme skúšali niekoľko hodín. Je to cenná skúsenosť.“

Hovorili mu, že Japonci nevedia improvizovať, ale slovenský folklór ich to naučil, hovorí Vlado Michalko


Vlado Michalko

Do sedemnástich rokov ho folklór odpudzoval ako niečo umelé a patetické. To však len do momentu, kým nevidel archívne nahrávky z dedín, kde ľudia folklórom žili. Folklór ho chytil, vyštudoval VŠMU a ako tanečník, pedagóg a choreograf pôsobil v množstve súborov po celom Slovensku. Od roku 2004 chodieva pravidelne aj do Japonska, kde slovenské folklórne tance učí japonské súbory.

 

BRATISLAVA, 3. marec 2019 (dennikn.sk, Jana Močková)

„Sú veľmi poctiví a povedal by som, že niektoré tance vedia zatancovať ešte lepšie než niektoré naše súbory,“ hovorí Vlado Michalko.

Ako sa slovenský folklór dostal do Japonska?

Neviem to presne, ale myslím si, že to bolo prostredníctvom Lúčnice, ktorá tam vystupovala. Zrejme sa im to vtedy zapáčilo a začali sa o náš folklór viac zaujímať. U nich je totiž bežné, že sa popri práci venujú mnohým záujmom a aktivitám. Prvý súbor Krásna Hôrka tam vznikol asi okolo roku 1993.

Krásna Hôrka je názov japonského súboru?

Áno, je tam päť súborov. Okrem Krásnej Hôrky sú to Polka, Chorovody – súbor nazvaný podľa starodávnych ženských tancov, Valaška a Kuriatko – to je preklad z maďarčiny, keďže tento súbor sa venuje najmä maďarským tancom. A ak ide o Krásnu Hôrku, berú to naozaj vážne. V čase, keď ju zničil požiar, urobili finančnú zbierku a poslali ju na Slovensko.

Vedia po slovensky, keď používajú slovenské názvy?

Niektorí áno a dokonca sa s nimi trochu lámanou slovenčinou dá aj porozprávať. Učia sa. Mne dali ako prvé do ruky japonsko-slovenský slovník, ale nejde mi to tak dobre, dokážem sa maximálne poďakovať.

Celý článok nájdete TU.

Hypnotická melanchólia pohybu – Brodsky/Baryshnikov


BRODSKY/ BARYSHNIKOV

Marec sa v Balete SND nesie v znamení dvoch vrcholných udalostí sezóny. Okrem svetovej premiéry inscenácie Tulák Chaplin uvádzame 21. a 22. marca hosťovanie ikony svetového baletu Michaila Baryšnikova. Ešte vždy aktívny umelec rúca všetky mýty o dĺžke tanečnej kariéry. V SND sa predstaví v sólovej inscenácii BRODSKY/BARYSHNIKOV inšpirovanej básňami nositeľa Nobelovej ceny Josifa Brodského.

 

BRATISLAVA, 3. marca 2019 (snd.sk, Eva Gajdošová)

Sólová inscenácia BRODSKY/BARYSHNIKOV je emocionálnou cestou do sveta básní, hlbokých a komplikovaných textov Josifa Brodského, ktoré znejú v jeho materinskom jazyku – v ruštine. Michail Baryšnikov recituje strhujúce a hlboké verše svojho blízkeho priateľa a svojou krehkou fyzickou prítomnosťou prenáša divákov do najvnútornejšieho sveta ruského básnika. Autorom námetu a scenára a súčasne režisérom je významný lotyšský tvorca Alvis Hermanis, umelecký šéf Nového divadla v Rige.

Hemanisa inšpiroval osud Josifa Brodského, ruského básnika, ktorý napísal svoje prvé básne ako šestnásťročný; nedokončil základnú školu, prešiel mnohými zamestnaniami, bol nosičom a robotníkom v geologických expedíciách, zametačom, napokon sa živil prekladmi. V roku 1963 ho zatkli za údajné príživníctvo. Vtedy už bol 23-ročný básnik autorom štyroch zväzkov básní, ktoré kolovali z iniciatívy Michail Baryšnikov Anny Achmatovovej v ruskom literárnom undergrounde. Brodského odsúdili na päť rokov vyhnanstva, po roku ho Brežnev pod tlakom medzinárodnej verejnosti amnestoval.

„Môj národ nepotrebuje moje telo, ale moja duša sa mu ešte zíde,“ napísal básnik Josif Brodskij v liste Leonidovi Brežnevovi, keď v roku 1972 požiadal o vycestovanie zo Sovietskeho zväzu.

Inscenácia BRODSKY/BARYSHNIKOV je súčasne oslavou najväčšieho tanečného umelca našich čias Michaila Baryšnikova. Rodák z Rigy študoval balet na Vaganovovej akadémii vo vtedajšom Leningrade. Po ukončení štúdií bol päť rokov členom Kirovovho baletu v Petrohrade. V roku 1974 emigroval. Pôsobil v Kanade, neskôr sa rozhodol pre USA, kde ďalej rozvíjal svoju baletnú kariéru. V rokoch 1974 – 1978 pôsobil Michail Baryšnikov v American Ballet Theatre (ABT), v rokoch 1978 – 1979 tancoval v New York City Ballet. V roku 1982 ho vymenovali za umeleckého riaditeľa American Ballet Theatre, kde sa začala rozvíjať jeho kariéra choreografa. Bol spoluautorom špecializovaných televíznych programov, akými boli Baryshnikov at the White House (1979), Baryshnikov on Broadway (1980), Dance in America: Baryshnikov Dances Balanchine (1989), za ktoré získal cenu Emmy. Hral v niekoľkých filmoch, za prvú filmovú rolu v psychologickej dráme z baletného zákulisia Nový začiatok bol v roku 1977 nominovaný na Oscara. Popularitu priniesla Michailovi Baryšnikovovi úloha ruského emigranta, tanečníka v politickom thrilleri Biele noci z roku 1985 v réžii Tailora Hackforda. Jeho partnerku, baletku hrala Helen Mirren. Nemenej úspešné bolo jeho účinkovanie v kultovom seriáli Sex v meste po boku Carrie Bradshawovej. Životnou partnerkou Michaila Baryšnikova bola herečka Jessica Langeová, s ktorou má dcéru Alexandru-Suru.

Michail Baryšnikov je tanečník s najdlhšou tanečnou kariérou, počas ktorej spolupracoval s najvýznamnejšími choreografmi sveta, stvárnil azda všetky hlavné postavy klasického a neoklasického repertoáru a kariéru klasického tanečníka obohatil o skúsenosti zo spolupráce so súčasnými choreografmi, akými sú Trisha Brown, Mats Ek, Steve Paxton a ďalší. Na jeseň v roku 1996 hosťoval v Národnom divadle v Prahe. Z jeho pobytu vznikol televízny dokument Vášne a Baryšnikov v réžii Ivana Pokorného.

V súčasnosti Baryšnikov vedie nezávislú produkčnú spoločnosť so sídlom v New Yorku BARYSHNIKOV PRODUCTIONS, ktorá je platformou pre režisérov, choreografov a umelcov a ich projekty, akými sú napríklad Projekt White Oak DanceZakázané Vianocealebo Doktor a pacient, Beckett ShortsV ParížiMan in a CaseStará ženaList mužoviBrodskij/Baryšnikov.

Exkluzívne hosťovanie Michaila Baryšnikova, ktoré realizuje Balet SND v spolupráci s agentúrou Kunst Via, je pre nás výzvou i poctou súčasne a ponúka neopakovateľný zážitok zo stretnutia s legendou tanečného umenia.

pripravila Eva Gajdošová, dramatička Baletu SND

V muzikáli Matúš Čák Trenčiansky tancujú špičkoví tanečníci


Muzikál Matúš Čák Trenčiansky

Tanečník s najdlhšími nohami! Henrich Gibala je dlhoročným reprezentantom Slovenska v tanečnom športe a finalistom mnohých medzinárodných súťaží v Rusku, Taliansku a v Česku. Teraz spolu s ostatnými tanečníkmi hviezdi v pôvodnom slovenskom muzikáli Matúš Čák Trenčiansky.

 

BRATISLAVA, 2. marca 2019 (teraz.sk, OTS)

V historickom príbehu plnom radosti, nenávisti, zlosti, smútku a lásky excelujú speváci Jiří Zonyga, Petra Maxinová, Lenka Rakárová, Martin Harich a Peter Kočiš. Nenechajte si ujsť dokonalé spevácke a tanečné výkony v divadle Wüstenrot v Dome odborov Istropolis v Bratislave.

Henrich Gibala študuje klasický tanec na VŠMU v Bratislave a popri škole účinkuje v muzikáloch Rómeo a Júlia, Rasputin a v pôvodnom slovenskom muzikáli Matúš Čák Trenčiansky.

Muzikál Matúš Čák Trenčiansky vnímam ako komorný a príjemný projekt. Všetci účinkujúci sme si tam veľmi blízki a celý čas panuje až rodinná atmosféra. To je to, čo robí tento muzikál pre mňa výnimočným. Ešte v žiadnom divadle som nestretol toľko príjemných a zlatých ľudí. Komorný preto, lebo nemáme techniku, ťahy, hromadu svetiel, veľké javisko s baletizolom a priestorné zákulisie ako väčšie divadlá. Máme však sami seba a to je niekedy v divadle oveľa viac. Je to živé, autentické, stojí a padá to len na nás – na živých ľuďoch, nie na lanách či počítačových projekciách,“ konštatuje Henrich Gibala.

Henrich Gibala s partnerkou ako sólový pár sprevádzali na koncerte tenoristu Andrea Bocelliho a tancovali na slávnostnom zahájení Bratislavského bálu v Redute.

A keby ste ešte videli, čo za divadlo sa robí v zákulisí Matúša Čáka. Tam by si ľudia tiež mohli kupovať lístky a sledovať paralelnú šou. Vyliezť z toho prostredia na javisko a tváriť sa vážne, to je veľkým umením! Mám to predstavenie a hlavne ľudí v ňom, nesmierne rád a vždy sa teším, keď ho idem hrať,“ neskrýva radosť Henrich Gibala, ktorý má najdlhšie nohy zo všetkých tanečníkov.

Tanečnú skupinu tvoria ďalej Karol Regeci, Martina Palfiová, Oľga Novotná a Eva Horváthová, ktorá okrem muzikálu Matúš Čák Trenčiansky účinkovala v muzikali IAGO a zahrala si Šípkovú Ruženku v tanečnom predstavení Šípková Ruženka v divadle Meteorit.

Skúškové obdobie na muzikál Matúš Čák Trenčiansky bolo síce veľmi náročné, ale som nesmierne vďačná, že som sa mohla stať jeho súčasťou. Sme skvelý tím ľudí, kolegov a priateľov. Aj tie najťažšie momenty a chvíle si dokážeme spestriť humorom, čo je veľmi dôležité a ozdravujúce. Každé predstavenie si skutočne užívame. Fakt, že sa máme radi, je cítiť aj na javisku,“ vyznala sa Eva Horváthová.

Eva tancovala vo viacerých televíznych projektoch – Československo má Talent, Bailando, Showdance a na Eurovizii robila tanečný sprievod Tomášovi Bezdedovi. Vystupovala v Dubaji, Slovinsku, Nemecku, Rakúsku a v Českej republike.

V predstavení sa mi tancuje veľmi dobre. Choreografka Beáta Oleárniková odviedla veľmi dobrú prácu, jej choreografie sa mi tancujú s ľahkosťou a to i napriek tomu, že na javisku máme málo priestoru. Plus fakt, že sme veľmi dobrá partička ľudí prispieva k tomu, že si každé jedno predstavenie osobitne užívam. Dobrá nálada je vždy zaručená. Často si vravíme, že keby bola možnosť predávať lístky aj do zákulisia, bolo by nonstop vypredané…“ smeje sa Eva Horváthová.

Tanečníčku Máriu Jurányiovú, ktorá je v druhom stave, vystriedala 21-ročná Kristína Oleárniková, ktorá študuje tanec v rakúskom Linzi. Účinkovala v tanečných muzikáloch ako Stromy v réžii Tiny Raševovej a Leví kráľ v choreografii Mariky Tóthovej.
Síce účinkujem v tejto verzii muzikálu iba krátko, patrí však k mojim obľúbeným od roku 2011, kedy sa po prvýkrát objavil na scéne. V tom čase som si tam dokonca párkrát aj zahrala. Muzikál mi veľmi prirástol k srdcu a preto by som sa mu okrem iného chcela venovať aj naďalej,“ uzatvára Kristína Oleárniková.

Historický príbeh jedného z najznámejších stredovekých veľmožov z pera autorov Ľuba Horňáka a Doda Gombára sa hrá každý mesiac v divadle Wüstenrot v Dome odborov Istropolis v Bratislave. Usporiadateľ pripravil špeciálnu ponuku. Ak si kúpite 3 vstupenky, štvrtú dostanete zadarmo. Vstupenky na muzikál Matúš Čák Trenčiansky si môžete kúpiť na www.ticketportal.sk a v divadle Wüstenrot v Bratislave.

Primabalerína Eva Sklyarová: Dôležitá je pokora, disciplína a láska


Anna Karenina: Balet ŠDKE

Poslednú sezónu ozdobí galakoncert so svetovými hviezdami.

 

BRATISLAVA, 1. marca 2019 (Korzár Košice, Svjatoslav Dohovič)

Sólistka baletu Štátneho divadla Košice EVA SKLYAROVÁ patrí medzi najvýraznejšie baletné osobnosti na Slovensku. Za postavu Anny Kareniny bola ako jediná baletka v histórii nominovaná na divadelné DOSKY v kategórii najlepší ženský herecký výkon. Prebiehajúca sezóna je jej poslednou pred odchodom do baletného dôchodku. V utorok 29. januára sa s ňou na benefičnom koncerte Balet Gala budú v Historickej budove ŠD Košice lúčiť nielen kolegovia z košického súboru, ale aj viaceré hviezdy svetového baletu.

Byť baletkou býva častým dievčenským snom. Bolo to tak aj v prípade Evy Sklyarovej?

– Nebolo to úplne od začiatku, ale stále som inklinovala k umeniu. Začínala som hrať na klavír, potom sa k tomu pridal tanec a až vtedy sa asi zrodila láska k baletu.

V detstve ste paralelne na ZUŠ chodili na klavír aj do tanečného odboru. Tanec dostal napokon pri prijímačkách na konzervatórium prednosť. Čo rozhodlo?

– Nikdy som si nevedela predstaviť, že by bol raz balet aj mojím živobytím. Necítila som sa na to dosť dobrá. Rozhodlo v podstate povzbudenie mojej učiteľky tanca na základnej umeleckej škole, ktorá mi povedala, že by som možno mala šancu na prijímačkách na štúdium tanca na konzervatóriu.

Kto najviac ovplyvnil vašu kariéru? Boli to profesori, profesorky či choreografi, s ktorými ste spolupracovali a nebolo ich málo?

– Tých ľudí bolo naozaj veľa. Na začiatku to určite boli moje profesorky na bratislavskom konzervatóriu Gabriela Béderová a Irina Čierniková, neskôr v divadle Igor Holováč, ktorý mi robil choreografiu na prvú tanečnú súťaž a už počas školy mi dal možnosť účinkovať v jeho predstaveniach v Slovenskom národnom divadle.

Konzervatórium ste napokon skončili v Bratislave a tam ste získali aj svoje prvé angažmán v Slovenskom národnom divadle. Pamätáte si ešte na svoje prvé predstavenie a prvú veľkú postavu?

– Prvé bolo Labutie jazero, kde sme už počas školy účinkovali v druhom dejstve v baletnom zbore.

Pôsobili ste aj v Izraeli. Bola to zrejme zaujímavá skúsenosť. Je tam iné ponímanie baletu ako v Európe?

– Ponímanie baletu je možno aj rovnaké, ale v každom divadle alebo súbore je to o inom žánri, o inom štýle. V Izraeli som sa mala možnosť stretnúť s Balančinovou technikou, čo je veľmi ťažká neoklasická technika.

Mnoho špičkových slovenských baletných umelcov mieri za kariérou do zahraničia. Vy ste po návrate z Izraela dali prednosť Košiciam. Nelákal vás svet, alebo vás to ťahalo domov na východ?

– O tom, že som prišla do Košíc rozhodol predovšetkým Ondrej Šoth. Mala som možnosť s ním spolupracovať v Bratislave v predstavení Carmina Burana a Requiem, čo bola moja prvá veľká sólistická úloha. A jeho tvorba a to, že v Košiciach začal budovať v podstate nový baletný súbor napokon boli dôvodom môjho príchodu do Košíc.

CELÝ ČLÁNOK NÁJDETE TU.

Report z osláv 20. výročia založenia divadla


Štúdio tanca Prízrak 2

Pre naše divadlo bol koniec roka 2018 naozaj výnimočný. Vyvrcholili totiž naše oslavy krásneho jubilea, ktoré máme na konte. 20.rokov? Fantastické! Povieme vám však, že cesta našej inštitúcie bola za tých 20 rokov naozaj nezabudnuteľná.

 

BRATISLAVA, 31. januára 2019 (studiotanca.sk)

Postupne sa striedali návaly emócií, pocity radosti, ale aj sklamania či znechutenia. Kto o tomto jedinečnom divadle aspoň počul vie, že sa nám celkom úspešne darí reprezentovať súčasnú umeleckú scénu na profesionálnej úrovni. A to bol určite dôvod na oslavu, no nie?

Keďže si vás, ako našich fanúšikov veľmi vážime, rozhodli sme sa, že toto výročie muselo byť niečím výnimočné. Nespravili sme len jednu oslavu, ale rovno 4. V dňoch od 13. – 16.12.2018 sme uviedli slávnostný galavečer s podtitulom Nový pohľad späť. Prvky nostalgie a množstvo spomienok čakali každého jedného návštevníka, ktorý bol s nami pri tom. Ak sa vám z nejakého dôvodu nedalo prísť, aj keď to nehovoríme radi, môžete ľutovať! :D

Množstvo sprievodných atrakcií, výstava Choreo_grafika, tombola, kvíz, zákulisie divadla, filmové dokrútky, rôzne spomienkové inštalácie či skvelé hudobné výkony kapiel… Aj to boli oslavy nášho 20. výročia, ktoré bolo naozaj nezabudnuteľné.

Na pôde nášho divadla sme privítali skoro 400 skvelých ľudí, ktorí nám dodali energiu nie na 20, ale aspoň na ďalších 100 rokov. Samozrejme, chceme sa držať pri zemi. Robiť súčasný tanec a umenie kontinuálne na čo najprofesionálnejšej úrovni, nie je vždy med lízať. Samozrejme, vďaka vám, našich priaznivcom to ide oveľa lahšie. Budeme nesmierne radi, ak si vašu priazeň udržíme aj naďalej a úsmevy, ktoré sme počas spomínaných 4 skvelých dní na vašich tvárach videli, nikdy nezmiznú.

Video report ako aj fotogalériu z GALAVEČERA nájdete na našom Facebooku.

Veríme, že sa vidíme už čokoro!

Tím Divadla Štúdio tanca. “

Na Liptove nezabúdajú na tradície: Ľudové tance budú vyučovať zaujímavým spôsobom


Liptov

Pri výučbe tradičných ľudových tancov a hier z dolného Liptova pomôže nový multimediálny materiál s názvom I zhora i zdola z našeho Liptova II.

 

BRATISLAVA, 28. januára 2019 (Ružomberok 24, Tomáš Batiz)

Pripravilo ho Liptovské kultúrne stredisko (LKS) v Liptovskom Mikuláši a obsahuje materiály z obcí Liptovské Sliače, Stankovany a Komjatná.

„Pre deti a ich vedúcich vo folklórnych kolektívoch či pedagógov v rôznych inštitúciách sme vytvorili tento multimediálny nosič ako pomôcku na vyučovanie, a tým na jednoduchšie začlenenie tradičných hier do repertoáru súborov a krúžkov. Veríme, že CD a DVD umožní kvalitnejšiu prácu v oblasti pedagogiky tanca,“ informovala odborná metodička pre folklór LKS Michaela Košová.

Hudobný podklad (CD) obsahuje hry a tance z jednotlivých dedín v pomalšom aj tanečnom tempe, vo variantoch so spevom aj bez spevu. Záver každého bloku tvorí tanečné kolo – súbor piesní pre plynulé vedenie tanečnej zábavy z konkrétnej obce. DVD korešponduje s piesňovým podkladom a zaznamenáva niektoré typy tancov a hier z daných obcí.

Autorkami námetu série metodických materiálov sú tanečné pedagogičky Simona Ondreáš Dikaszová a Michaela Košová. Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia – hlavný partner projektu a spolufinancoval Žilinský samosprávny kraj.

 

Ako ma na muzikále Rasputin zaujal viac tanec ako spev /J. Kapráliková/


Rasputin

Ján Ďurovčík je režisér aj choreograf muzikálu Rasputin. Práve preto boli tanečné čísla na profesionálnej úrovni – skoro dokonalé. 

 

BRATISLAVA, 26. januára 2019 (SME blog, Jana Kapráliková)

Spevácke časti bohužiaľ uzamkla pred slobodou temná a jednotvárna hudba pána Henricha Leška.

Pôvodný slovenský muzikál Rasputin mal premiéru v septembri 2018. Na slovenskej scéne, ako aj na Novej scéne je to stále jeden z tých vydarenejších kusov.

Ján Ďurovčík sa ujal réžie, ako aj choreografie a preto aj všetci speváci na javisku (okrem hlavných postáv) mali na javisku aj náročné tanečné scény a okrem toho sa v muzikále objavili čisto tanečníci a to profesionáli zo Slovenského divadla tanca. A preto tanečné čísla a vysoká úroveň choreografie je asi to najlepšie, čo si “odnesiete” z tohoto muzikálu.

Texty piesní zložil skúsený textár Ján Štrasser. Škoda ale, že okrem pár vtipných momentov v texte, sú tieto texty piesní ťažkopádne a zabudnuteľné, čiže nie z tých Štrasserových najvydarenejších.

Ale najväčším úrazom tohoto muzikálu je hudba pána skladateľa Henricha Leška. Tá má 3 polohy – nízke a hlučné mólové hudobné motívy pre mužšké, ale aj pre ženské role. Tá istá nízka, temná melódia sa opakuje skoro celý muzikál a opakuje sa vo viacerých piesňach. Druhá poloha sú vysoko postavené ženské postavy, ktoré “cárovná” skoro nemôže vyspievať. Jediné podarené skladby sú rýchle skladby žien v nevestinci, ruského hostinca a paródia na bábky na ruskom cárskom dvore. Rýchlosť týchto bláznivých piesní sa hodí k scénam, ktoré znázorňuje zhýralosť.

V celom pôvodnom muzikále sú v podstate len 2 hlavné a zapamätateľné postavy  – Rasputin a Cárovná.

Ja som videla v dnešnom predstavení ako Rasputina Patrika Vyskočila. Spevácky sa svojím hlbokým basom (alebo barytónom – nie som si istá) hodil na túto postavu. A hodil sa na ňu aj fyziognomicky – jeho hĺbavé tmavé oči ako keby skutočne dokázali preniknúť “pod hladinu” ako Rasputin. Hoci Patrik svoje party odspieval skvele, kvôli málo hudobným motívom v tomto muzikále sa nemohol prezentovať, ako by to bolo v lepšie napísanom muzikále. Patrikova podoba s parochňou načesanou do tváre s fotkou Rasputina je skoro až zarážajúca.

Cárovnú hrala dnes inak moja obľúbená muzikálová speváčka Mirka Partlová. Na nešťastie tento muzikál poskytuje ešte menej pekných speváckych možností pre cárovnú ako pre vizionára Rasputina. Cárovná má dve spevácke polohy – príliš nízku, ktorú skoro nebolo počuť a potom kvílivé vysoké tóny, ktoré mala aj táto inak výborná speváčka, problém vyspievať aby zneli pekne. V druhom dejstve po prestávke mala cárovná jednu peknú áriu, ktorú by som povedala, že bola napísaná na telo cárovne ako aj Mirke.

Prvá polovica muzikálu mala viac deja a scén a bola zaujímavejšia (aj preto, že sa striedali rýchle akcie s pomalými). Kratšia druhá polovica po prestávke je už len temná a nudná.

Čo ma príjemne prekvapilo, že muzikál celkom verne zobrazil život Rasputina. Rasputin ako svätec – liečiteľ a vizionár a Rasputin ako diabol – oplzlý zhýralec a opilec. Pred nedávnom som videla skvelý film o Rasputinovi so Gérardom Depardieu z roku 2011. A muzikál sa podobne ako film dotkol veľa zo životných momentov Rasputina. Ja som mala môžnosť asi pred 10 rokmi navštíviť Petrohrad a súčasťou turistickej prehliadky bolo aj prehliadka domu, kde bol Rasputin zavraždený. Jeho duch ako keby stále žil vo vlnách rieky Nevy, kam ho po zavraždení hodili vrahovia…

Postavy, ako aj tanečné čísla v muzikále boli uveriteľné aj kvôli kostýmom Lucie Šedivej, ktoré boli dôstojné a pekné u rodiny cára a jeho poddaných na dvore a odpudivé a strhané u mužíkov a dievočiek z ľudu. Rasputin bol buď oblečený ako ruský kňaz, alebo ako mužík a preto oblečenie hlavnej postavy bolo jedno z tých jednoduchších.

Scéna Mareka Holého bola jednoduchá (miestami pôsobila lacno), ale bola dosť “Rusko” tradičná a preto vhodne dopĺňala hudobné aj tanečné kúsky. Tradície Ruska a pravoslávneho vierovyznania pripomínali motívy ikon a dvojkrížov.

Na slovenské pomery výborne odtancovaný a dobre zaspievaný muzikál.

Ale – hudba u Rasputina bohužiaľ nedosiahla ani zďaleka hudbu velikánov ako Abba (muzikál Mamma Mia) alebo Andrew Lloyd Webber (muzikál Mačky). Škoda, že český skladateľ muzikálov Karel Svoboda už nie je medzi živými. Taký talent sa rodí len raz za 100 rokov a preto Henrich Leško žiaľ nie je Karel Svoboda.

BALET BALET GALA Evy Sklyarovej ozdobia svetové hviezdy


Nina Poláková a Roman Lazík

Jedinečný hviezdny baletný večer a výnimočný zážitok sľubuje predstavenie BALET GALA, ktoré pripravuje na utorok 29. januára Balet Štátneho divadla Košice. 

 

BRATISLAVA, 24. januára 2019 (sdke.sk)

Počas benefičného galavečera venovaného Eve Sklyarovej, dlhoročnej sólistke košického baletu a jednej z najvýraznejších osobností tanečného umenia na Slovensku, sa na javisku Historickej budovy ŠD Košice predstavia v známych baletných kreáciách viaceré hviezdy svetového baletu – tanečník storočia Vladimir Malakhov, prví sólisti Wiener Staatsballet Roman Lazik a Nina Poláková, prvý sólista Staatsballet Berlin Dinu Tamazlacaru – spolu so sólistami a zborom košického baletu.

V programe výnimočného večera uvidia diváci fragmenty z najznámejších svetových baletov Labutie jazero Petra Iľjiča Čajkovského či Don Quijote Ludwiga Minkusa, ale aj jedinečné sólové vystúpenia nielen hostiteľky Evy Sklyarovej, ale aj hostí večera. Chýbať nebudú ani ukážky z inscenácií Ondreja Šotha hraných v Štátnom divadle Košice s jedinečným obsadením, keď sa po boku Evy Sklyarovej predstavia napríklad Vladimir Malakhov či Roman Lazik.

Vladimira Malakhova pozná košické publikum predovšetkým ako choreografa najnovšieho naštudovania Labutieho jazera. S košickým baletom spolupracuje dlhodobo. Rodák z ukrajinského Krivého Rogu študoval na škole moskovského Boľšoho teatra a v roku 1986 sa stal najmladším tanečníkom najvýznamnejšieho divadla v Rusku. Počas svojej kariéry bol prvým sólistom na popredných baletných scénach v Kanade, USA, vo Viedni či Stuttgarte. Po častých hosťovaniach  pôsobil niekoľko rokov v Staatsballet Berlin ako umelecký riaditeľ. Získal viacero prestížnych baletných ocenení a niektorými kritikmi bol na vrchole svojej kariéry označovaný za tanečníka storočia.

Benefičný galavečer prinesie na košické divadelné dosky prvý raz aj ďalšie svetové baletné hviezdy – prvých sólistov popredných európskych baletných scén. Z Wiener Staatsballet pricestujú Roman Lazik, spolužiak Evy Sklyarovej z bratislavského Konzervatória a Nina Poláková.

Rodák z Bratislavy Roman Lazik sa po ukončení štúdia na konzervatóriu stal sólistom Slovenského národného divadla, pôsobil ako sólista aj v izraelskom PACT Ballet, jeho kariéra pokračovala v mníchovskom Bayerisches Staatsballett, kde sa stal prvým sólistom. Vo Viedni pôsobil najprv v balete Wiener Staatsoper a Volksoper a už takmer desať rokov je prvým sólistom Wiener Staatsballett. Vo svojom repertoári má hlavné postavy v klasických produkciách a tvorbe choreografov ako George Balanchine, Jerome Robbins, John Cranko, Kenneth MacMillan, Hans van Manen, Lucinda Childs, John Neumeier, Mats Ek, Jiří Kylián, Graeme Murphy či William Forsythe. Ako hosťujúci sólista sa predstavil v popredných divadlách v Európe aj zámorí. Je držiteľom viacerých slovenských i zahraničných ocenení.

Nina Poláková sa narodila v Trnave. Po úspešnom absolvovaní bratislavského tanečného konzervatória sa stala sólistkou baletu  Slovenského národného divadla. V roku 2005 nastúpila do Wiener Staatsballett, kde bola po troch rokoch menovaná demi-sólistkou a od roku 2011 prvou sólistkou. Vo svojom repertoári má všetky významné klasické baletné postavy v choreografiách takých osobností svetového baletu ako Rudolf Nurejev, Kennethi MacMillan, Elena Tschernischova,  Gyula Harangozó, Vladimir Malakhov, Peter Wright a mnohí ďalší. Hosťovala v mnohých európskych krajinách, ale aj v zámorí či Ázii. Okrem viacerých iných ocenení získala v roku 2003 Cenu Philip Morris ako Najlepšiu ženská tanečnica na Slovensku.

Prvý raz sa v Košiciach predstaví aj rodák z moldavského Kišiňova Dinu Tamazlacaru, ktorý je v súčasnosti prvým tanečníkom Staatsballet Berlin. Balet študoval na Národnej baletnej škole v Kišiňove, neskôr na Viedenskom baletnom konzervatóriu v triede Maxima Abzalova. V Berlíne pôsobí od roku 2000, keď získal angažmán v tamojšom divadle Unter den Linden. Od roku 2004 pôsobí v Staatsballet Berlin. Je hlavným hosťom  Teatro Comunale v talianskej Florencii, Teatro Arcimboldi v Miláne, pravidelne hosťuje v operných domoch v Ríme, Tokiu, Bukurešti, Belehrade, ale aj v Bratislave. Jeho repertoár zahŕňa hlavné úlohy v klasických aj súčasných baletoch. Je držiteľom viacerých medzinárodných baletných ocenení.