Primabalerína Ľudmila Titovová: Ruský balet má cveng na celom svete


Ludmila Titovova Moscow state ballet

Ruská primabalerína Ľudmila Titovová trávi šesť mesiacov z roka na cestách. Je umeleckou riaditeľkou divadla Moscow State Ballet, ktorého očarujúce klasické balety už obdivovali v 40 krajinách sveta – od Číny a Japonska cez Mexiko až po metropoly západnej Európy.

BRATISLAVA, 8. októbra 2019 (kultura.pravda.sk, Helena Dvořáková, Katarína Sedláková)

V októbri Moscow State Ballet, kde hosťujú poprední sólisti moskovského Veľkého divadla a petrohradského Mariinského divadla, prvýkrát zavíta aj do Bratislavy. V AXA aréne NTC v rámci Festivalu ruského klasického baletu odohrajú štyri predstavenia – Labutie jazero, Rómeo a Júlia, Luskáčik a Šípková Ruženka. Ľudmila Titovová tak nadväzuje na slávne Ruské sezóny, ktoré začiatkom 20. storočia v Paríži organizoval Sergej Ďagilev.

S akými očakávaniami prichádzate na Slovensko? Boli ste tu už? Poznáte slovenský balet, publikum?

Budem na Slovensku tancovať prvý raz. Môj balet prichádza prvýkrát na Slovensko, pre nás je to veľký sviatok, nová krajina. Samozrejme, máme veľké očakávania a ja len dúfam, že nadlho zostaneme v srdciach divákov. Veríme, že si nás zapamätajú a budú chodiť na naše predstavenia aj v budúcnosti.

Vraj Mexičania a Latinskoameričania všeobecne reagujú na vaše vystúpenia veľmi dobre, podobne ako ruské publikum. Od čoho to závisí?

Od našich tanečníkov vždy žiadam, aby boli aj hercami. Ak baletný umelec chápe, čo stelesňuje na scéne, tak tým automaticky žije aj publikum. Ešte neviem, aké emocionálne je slovenské publikum. Uvidíme.

Cítite už počas predstavenia, ako publikum reaguje?

Áno, určite. Profesionálny umelec musí hneď od prvého vstúpenia na javisko zachytiť oči divákov. Z nich hneď pozná, či sú diváci s ním, alebo je medzi scénou a hľadiskom energetická medzera. Je to ako horúca sprcha – alebo aj chladná, ak sa nedarí.

Hovoríte, že tanečníci musia byť súčasne hercami. Je ťažké nájsť takých ľudí? Musíte si ich vychovať?

Áno, je ťažké nájsť ich, ale s mnohými tanečníkmi dlho pracujeme na tom, aby sa páčili. Aby vedeli zahrať tak, aby diváci tlieskali, aby boli vo vytržení. Na to treba, samozrejme, aj skúsenosť, aj čas. Na začiatku možno nespĺňajú moje predstavy na sto percent, ale učia sa a postupne sa tomu približujú. Veľmi dôležité sú repetície. Niekto potrebuje dva dni, iný dva roky, aby stelesnil to či ono. Samozrejme, charizmatickí ľudia v našom súbore sú, snažím sa s nimi spolupracovať trvalejšie. Mám rada charizmatických ľu­dí.

Aké národnosti sú zastúpené vo vašom súbore?

Takmer všetci sú Rusi. Má to výhodu, že sa s nimi jednoduchšie pracuje, a zhodou okolností je väčšina z moskovských choreografických škôl. Sú mladí, ja rada pracujem s mladými, páči sa mi viesť ich, vychovávať. Sú otvorení. To je veľmi dôležité.

Slávny choreograf Boris Eifman nám hovoril, že je ťažké nájsť umelcov podľa jeho predstáv. On navyše potrebuje špeciálne vysokých tanečníkov. A čo vy?

Absolútne s ním súhlasím. Teraz má ruský balet a dokonca aj Veľké divadlo problémy s hľadaním tanečníkov. Samozrejme, technika veľmi pokročila, nároky na formu sú vysoké, všetky tie roznožky, špagáty, vysoko zdvihnuté nohy… Ale balet je predsa len umenie, nie šport, a to chcem predovšetkým odovzdať svojim mladým umelcom. Chcem, aby pozerali staré nahrávky hviezd z čias Sovietskeho zväzu, lebo to je skutočne veľký balet. Maja Plisecká či Galina Ulanovová zďaleka nemali také baletné schopnosti ako dnešní mladí tanečníci, ale ony hrali svoje úlohy tak, že nimi žili. Dnes je, samozrejme, všetko trochu inak. Ale v mojom súbore sú naozaj ľudia, ktorí žijú baletom.

V jednom interview ste hovorili, že pre vás neexistuje nič okrem baletu. Sú aj členovia vášho súboru takí oddaní baletu ako vy?

V našom kolektíve sú asi štyria takí, pre ktorých je balet tým najdôležitejším v živote. Ostatní sú výborné decká, dobre pracujú, zladene, krásne, snažia sa rásť, rozvíjať sa, zatiaľ v nich však nevidím, že by balet bol pre nich všetkým. Zdá sa mi, že to je všeobecný problém dneška, ktorý pramení z toho, že je príliš veľa všetkého. Je internet, veľa všelijakých kolektívov, súborov, je veľká konkurencia a ak sa človeku nepáči tu, ide hneď inam. Preto sa ich talent nerozvíja a nenapája z jedného žriedla, z jedného prameňa. Každý vedúci má iné požiadavky a iné nároky. Každý umelec vidí umenie svojsky a ak mladí ľudia nepracujú aspoň päť rokov v nejakom jednom systéme, tak v princípe ani nevyrastú. Zastavia sa na úrovni interpreta, ale nie profesionála. Je totiž rozdiel medzi balerínou a profesionálnou balerínou.

Celý článok si môžete prečítať TU.