Viedenská Volksoper debutovala večerom choreografie venovaným hudobným dielam Igora Stravinského, akými sú Petruška, baletné suity Pucinella Suite a Suite Italienne a Vták ohnivák. Čo je obzvlášť pôsobivé na tomto večeri, že všetky tri diela sú odchované a vznikli v choreografii Štátnej opery. Eno Peci, András Lukács a Andrei Kaydanovsky si užili dlhú kariéru ako tanečníci a vytvorili vlastné choreografické prvotiny práve v Štátnej opere, často i v Choreolabe Baletného klubu.

VIEDEŇ 4. máj 2017 (Alec Kinnear I Volksoper)

Stravinského kompozície pre balet boli jadrom pre baletnú školu Ballets Russes Sergeia Diagheleva. Premiéra Vtáka ohniváka sa konala v Parížskej opere v roku 1910, zatiaľ čo premiéra Petrušky sa konala v parížskom Théâtre du Châtelet. Pôvodným choreografom pre oba balety bol Michal Fokine. Oba tieto balety majú bohatú tradíciu po celom svete v rôznych verziách ako napríklad v repertoári Mariinského divadla (Kirov), Národného baletu v Kanade, Boľšojského divadla, Kráľovského baletu a Amerického baletu. Iróniou je, že ruská premiéra Fokinovho Vtáka ohniváka musela počkat až do roku 1993, po páde perestrojky.

Podľa spravodlivosti voči Michalovi Fokinovi, pravdepodobne by tieto novodobé diela nemali niesť pôvodné názvy podľa tvorcov, hoci hudba je stále Stravinského, ale pôvodná Fokinova choreografia a ani libreto nehrajú žiadnu rolu v Peciho alebo Kaydanovom prevedení.

Petruška – Eno Peci

Pôvodné dielo Petruška rozpráva príbeh o bábke Petruška, ktorý miluje bábku baletku, tá zase miluje bábku Maura, ktorý odvedie baletku od Petruška. Strata jeho lásky zabije Petrušku. Väčšina akcie prebieha uprostred rušného ruského pouličného trhu.

Petruška je náročný na spracovanie a pretvorenie na nový balet. Klaun, jeho milenka, ruský trh. Ako nahradíte všetku tú farbu a energiu?

Peci sa rozhodne otvoriť motív narodeninovej oslavy v dome, kde Petruška so svojou partnerkou oslavujú narodeniny ich mladého syna. Pretrvávajúcim motívom sú hodiny nainštalované na strope, ktorých ručičky sa neustále otáčajú.

Zrazu sa ocitáme v bielej školskej miestnosti s drevenými lavicami a veľmi vysokými stropmi. Dievčatá prichádzajú oblečené v bielych bundách a veľmi krátkych sukniach. Céline Janou Weder s nadšením vedie svoje spolužiaky, vrátane Emilie Barano, Adele Fiochhi, Anny Shepelyovej …, v hravých tancoch. K nim pristupuje rovnaké zoskupenie šiestich chlapcov, ktorí sa pohádajú a rozvíria medzi sebou rivalitu a problémy. Počas vysokého tónu trúbky vchádza Petruška ako konvenčný školský učiteľ v hnedom saku a kravate.

David Dato prevezme kontrolu nad hádkami medzi chlapcami a trieda sa usadí. Peciho Petruška viac vďačí holywoodskej tanečnej hviezde Fredovi Astairovi ako Michelovi Fokinovi. Je presvedčivý v charaktere osoby preferujúcej štýl päťdesiatych rokov, s veľkým úsmevom a priateľským postojom.

Veľmi nebezpečná Rebekka Horner prichádza krížom na javisko ako veľká osa v jej čiernom latexovom oblečení s geometrickými tvarmi. Nie je mi jasné, či Horner stvárňuje skôr kúzelníka alebo Maura. V každom prípade je sprevádzaná dvomi pouličnými lupičmi, ktorí spôsobujú problémy v škole a znásilnia ženu učiteľa Petrušku.

Skutočným vrcholom večera sú dekorácie Pavla Jurasa, kostýmy a svetlo.  Charakteristickými prvkami sú veľké tabule, vysoké stropy, ošúchané okná, vyblednutá farebná škála. Peci v jeho starších dielach bojoval s príbehom, často krásne ako v reklamách na parfémy, ale rovnako plytké. Je skvelé vidieť jeho prácu v úzkom spojení s dramaturgom. Veľký Juraj Grigorovich spravil vynikajúcu prácu v blízkej spolupráci s pódiovým dizajnérom Simonom Virsladzem.

Menej presvedčivý je vzťah medzi Petruškom a jeho manželkou, krásnou Ninou Tonelli. V pôvodnom diele človek cíti Petruškovo poníženie, keď baletka uprednostní Maurove vyslobodenie pred Petruškovou pravou láskou. Tentoraz sa poníženie deje priamo pred jeho študentmi. Každý učiteľ by povedal, že je to zlé. Ale toto má ďaleko od neopätovanej lásky.

Choreografia i pohyby sú pôsobivé, ale nie neobyčajné. V diele nie je žiadna originálna tvorivá iskra, namiesto toho sa tu i tam objaví koláž vhodných fragmentov.

Peciho a Jurásova spolupráca je originálna a zároveň zvláštna, závisí od reinterpretácie Fokinovej práce.

Pohyby k Stravinskému – András Lukács

Dielo Pohyby k Stravinskému otvárajú prostú špinavobielu krabicu. Kostýmy sú čierne a biele. Niektorí muži majú okolo krku volány, niektoré ženy nosia tutu sukne so svetielkami.

Majestátne Stravinského melódie neúnavne plynú popri lyrickom umení. Tanečníci vznešene kráčajú zo strany na stranu, extrémne elegantne. Všetko je extrémne vkusné.

Medzi elegantnou chôdzou si divák vychutná sóla, duety a sóla trojíc.

Prvý pár je najlepší. Dlhoročná Cyprusanka Ionna Avraam je dnes večer osobitou kategóriou, jej ohybnosť tela, harmónia a prefektná synchronizácia s hudbou. James Stephens je rovnocenným partnerom.

Ďalší hlavný duet je v podaní Nikishe Fogo a Greiga Matthewsa. Choreografia je skvelá a Fogovej jemné krivky sú vhodné pre zmyselné zdvíhačky. Nanešťastie obaja pôsobia veľmi neisto. Obaja mohli ešte týždeň alebo dva pred verejným vystúpením využiť na doskúšanie.

Alice Firenze s Masayu Kimotom sa lepšie vyrovnajú s menej náročným duetom. Céline Janou Weder tancuje v nohaviaciach s absorudne vyzerajúcim Géraudom Wielickom v blúzke a sukni s mongolským chvostom na hlave. Wielickova bežná hipsterská vizáž vyzerá tak, akoby sa zrútila celá estetika Lukácsovej neo-klasicistickej figúry.

Pohyby k Stravinskému sú veľmi podobné dielam Kylliana, ktoré uviedol v Parížskej opere od roku 1985. Jeho korene siahajú ešte ďalej do štrukturovaného umenia Georga Balanchina. Niekto by mohol nazvať Pohyby k Stravinskému ako súčasné umenie, iní by to mohli považovať za nadčasové. Konzervatívne Viedenské publikum to ocenilo a András Lukács si vytvoril skutočný dav obdivovateľov. Pohyby k Stravinskému, alebo veľmi obdobné dielo bude aktuálne aj v roku 2050. Ale v tejto konkrétnej verzii pravdepodobne nie je dostatok vášne a inovácie, ktoré by prežili dlhšie ako budúci rok. Choreograf András Lukács je schopný cítiť oveľa viac.

Vták ohnivák – Andrei Kaydanovsky

Vták ohnivák je výborný príbeh o vzkriesení a vykúpení. Bohužiaľ choreograf Andrei Kaydanovsky si zvolil zaobaliť príbeh do jeho vlastného, temného poňatia moderných časov:

prudký konzum našich čias, náš egoizmus a problém mŕtvych centier osobného rozvoja.

Nesúhlasím s Kaydanovskym v názore pustatiny súčastného životného prúdu. Avšak Vták ohnivák nikdy nebol o hlavnom prúde a všeobecnom zúfalstve. Bol o povznesení nad obyčajnom.

Ako ďaleko je cieľ, tak ďaleko je on s hudbou a témou, Kaydanovského zmysel pre scénografiu je veľkolepý hneď od momentu zdvihnutia opony. Skupina mužov sa zromažďuje pred ruským obchodným domom zízajúc na figuríny. Kaydanovský vytvoril túto atmosféru iba s niekoľkými drevenými rámami a tabuľou s názvom Универсал (obchodný dom) v ruštine.

Muž v kostýme veľkého kuraťa sa potuluje medzi mužmi, rozdávajúc letáky reštaurácie. Po čase figuríny ožijú a muži utečú. Muž v kostýme kuraťa (charakter Ivana v pôvodnom Vtákovi ohnivákovi) nasleduje figurínu Vtáka ohniváka do obchodu, kde je celá stena plná krabíc, ktoré sú umiestnené vysoko v troch obrovských policiach. Na krabiciach je text v cyrilike priamo zo Soylent Green.

Hier bist du Vogelfütter

Dav nakupujúcich sa hemží pod krabicami až kým nespadnú. V tomto momente sa zmenia nakupujúci na zombie, ktorí sa naťahajú o krabice- Kaydanovského nekontrolovateľný konzum. Pohyb je veľmi nedbalý ale výnimočne organický.

Ivan nasleduje Vtáka ohniváka hlbšie do suterénu továrne obchodného domu, kde sa šedé figúrky princeznovských bábik hýbu pozdĺž dopravníka.

Bábiky sú tanečnice, ktoré spadli do starej špinavej žltej peny na konci dopravníka. Je to dosť trefná reinterpretácia dvanástich princezien z pôvodného príbehu. Stále je tu nádej, že príbeh bude mať s originálom zaujímavú a paralelnú cestu.

Robotníci sú oblečení v overaloch z rokov tridsiatych alebo päťdesiatych. Rozľahlý prázdny priestor dielne je tvorený radom žiaroviek. Richard Szabó predovšetkým presvedčivo ponúka hrubý pohyb robotníka v dielni v triu so Zsoltom Törökom a Géraudom Wielickom (ktorého vlasy opäť rozptyľujú od tanca).

Ivan tancuje – skôr naráža – s figurínami snažiac sa nájsť tú, ktorú má rád. Nakoniec nájde jeho Vasillisu v špinavom ružovom kostýme a obrovskej oranžovej parochni. Je to Rebecca Horner pod hrubou vrstvou bieleho zombie make-upu.

Ich nemotorný duet končí zrútením na zem. Na zadnej strane ateliéru sa objaví okno. Datov Vták ohnivák zaujme jeho miesto v okne, keď sa okolo potuluje muž v kostýme hot dogu. Koniec. Kaydanovsky neponúkol žiadne vykúpenie, žiadneho vtáka ohniváka, iba chlapa v lesklom saku, lákajúceho vás dnu do obchodného domu.

Kaydanovsky nedáva veľa priestoru tanečníkom, takže nemôžme hovoriť o performancii, ale všetci tanečníci sa osvedčili veľmi dobre. Zatiaľ, čo vystúpenie a scénografia sú v popredí, Kaydanovského Vták Ohnivák pripomína spravodlivo zahanbujúce a šokujúce dielo na vrchole klasiky, s ktorou dielo nemá nič spoločné. Približuje sa rovnako k slabým etickým kvalitám a konzumu, ktoré sám Kaydanovský kritizuje.

Orchester – Záver

Počas celého večera ponúkol orchester, pod vedením Davida Leviho, vynikajúcu interpretáciu Stravinského tvorby. Orchester Viedenskej Volskoper je pre Vtáka ohniváka menším v porovnaní s Mariinským, Boľšojským, alebo veľkým orchestrom Národnej opery ale spolu všetky tri diela vytvorili excelentný hudobný večer.

Podľa vnučky Isabelle Fokine a poradcu jeho tvorby,  Michal Fokine nebol nadšencom radikálnych zmien v jeho dielach:

Keď boli zničené diela Alexandra Golovina, Diaghilev poveril Nataliu Goncharovú aby vytvorila súbor, s ktorým by bolo ľahšie ísť na turné. Môj starý otec bol zdesený výsledkom – „Zasadili smrteľný úder môjmu baletu.“ Dialo sa to vzhľadom k tomu, že tanečníci reagovali na prvky inscenácie, ktoré už neboli prítomné. Toto nemuselo Diaghileva znepokojovať, ale pre choreografa, ktorého dramatický zmysel bol prvoradý, Folkine veril že z jeho práce spravil nezmysel. Môj starý otec veľmi odporoval zmenám v jeho balete. Dnes nikto nesníva o tom, aby sa niekto miešal do práce žijúcemu choreografovi, to vyzerá nemysliteľne, ale stáva sa to – často.

Je to dobré, že Folkine je mŕtvy už 75 rokov. Dúfajme, že Peciho a Kaydanovského korektúry ho nevrátia späť z hrobu.

Z troch diel, Peciho Petruška je najúspešnejšia. Ak sa neocitnete v deja vú, tak Lukácsove dielo Pohyby k Stravinskému je neškôdné a elegantné. Kaydanoského Vták ohnivák je bolestivý a depresívny. Pozerať sa na toto dielo je vhodným a ironickým trestom pre povrchných divákov, ktorí hľadajú iba plytkú krásu z noci v opere. Keďže Viedenská Volksoper je primárne zameraná na tanec, ktorí môžu ľudia vidieť vo Viedni, Kaydanovského Vták ohnivák riskuje, že demotivuje ostatných, aby si prišli pozrieť iný balet.

Všetky obrázky copyright Wiener Volksoper 2017 a Ashley Turner.
Tanečné kredity pod každou fotkou v lightboxe.