Pohybovými hrami zaujmú tanečníci divákov natoľko, že ani nezbadajú, ako sa stali účastníkmi zločinu. „Naša nečinnosť a ľahostajnosť ho môže podporiť,“ prízvukuje tanečnica a choreografka Lívia Méndez Marín Balážová. Pri tvorbe choreografie s názvom Čin ju inšpirovala vražda Jána Kuciaka a jeho priateľky. „Mimoriadne ma zasiahla reakcia ľudí, ktorí prestali mlčať a vyšli do ulíc,“ pokračuje medzi Kostarikou a Slovenskom sa pohybujúca umelkyňa.
BRATISLAVA, 16. marca 2019 (kultura.pravda,sk, Jena Opoldusová)
S partnerom Zebastiánom Méndez Marínom skúmali, prečo súčasný tanec prestal komunikovať s ľuďmi a ako doručiť publiku jasné posolstvo. Odpoveďami aj na tieto otázky vyvrcholí projekt 3×20 Ženy, ktorého premiéru uvedie vo štvrtok a v piatok banskobystrické Divadlo Štúdio tanca.
„Okamžite zavrhla predstavu tanečníkov na javisku, všetko sa odohráva v hľadisku. Lívia je extrémne akčná, provokuje a dáva výzvy. Takou je aj jej Čin,“ hovorí riaditeľka tanečného divadla Zuzana Ďuricová Hájková o choreografii, ktorá sa tematicky točí okolo troch slov: čin, zločin, prečin.
„Základom tvorivého procesu boli detské hry ktoré sme preniesli do pohybu tiel. Našla som v nich spojitosť s politickými a spoločenskými udalosťami,“ vysvetľuje Lívia Méndez Marín Balážová. Nie náhodou ju zaujíma fyzické divadlo, päť rokov pôsobila ako tanečnica v legendárnom belgickom súbore Ultima vez. Umelci majú podľa nej svojím prejavom sprostredkovávať témy, nad ktorými je potrebné sa zamýšľať.
Do celkom iného sveta, v ktorom vládne meditácia, pokojné plynutie a rituál, zavedie divákov hneď v úvode večera choreografia Spaces. „Moje predstavenie je o možnosti zastaviť sa a preniesť do inej reality. S tanečníkmi sa snažíme do pohybu ľudského tela pridať aj zainteresovanú myseľ,“ hovorí jej autorka Zuna Vesan Kozánková.
„Fascinujú ma rituály, cez ktoré ľudia odjakživa vstupovali do iných dimenzií,“ pokračuje choreografka, ktorá považuje tanec za jednu z možností vyjadrenia svojej taoistickej duše. Stará čínska filozofia ju priťahuje rešpektom k prírodným aj vesmírnym zákonitostiam. Ak s nimi ide človek ruka v ruke, môže žiť pokojnejšie, nie v ustavičnom zhone. V makrokozme nekonečného vesmíru objavuje mikrokozmos ľudského tela. Vyjadruje to nielen pohybom, ale aj videom, v ktorom sa prelínajú obrazy vesmírnych priestorov s obrazmi hlbín ľudského tela.
Z neveľmi estetickej polohy, akou je drep, vychádza choreografia Squat. „Napadlo mi, že by sa s týmto postojom dalo celkom pekne a zaujímavo pohrať. Môže byť pozíciou, z ktorej možno zaútočiť. Blízkosť podlahy zas znamená bezpečie, nehrozí pád a zranenie. A inšpiroval ma aj ročný syn, ktorý čupí super,“ hovorí autorka Martina Hajdyla Lacová.
„Drep je pre mňa odpočinková poloha, prinášajúca telu uvoľnenie. V Ázii alebo Afrike je čupenie podstatou fungovania ľudí a prirodzenou súčasťou ich fungovania. My sme ten pocit stratili, “ vysvetľuje v Prahe žijúca a v skupine ME-SA pôsobiaca laureátka ocenenia Tanečnica roka. Projekt 3×20 Ženy – to sú tri dvadsaťminútové výpovede o aktuálnych témach dneška a prežívaní umenia v odlišných svetoch. Predstavenia troch výrazných choreografiek nielen slovenského súčasného tanca sa prihovárajú publiku energiou, nápadmi, pohybom ľudských tiel aj neobyčajnou vizualitou.