Mnohí bývalí baleťáci končia na vrátnici, v Tescu, pri alkohole a samovraždou, tvrdí Andrej Szabo.

BRATISLAVA 27. september 2016 (Karol Sudor I dennikn.sk)

ANDREJ SZABO sa narodil v roku 1984 v Trnave. Absolvoval klasický tanec na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave, v štúdiu pokračoval na Academie de Danse Classique Princesse Grace v Monaku, získal titul bakalára na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Od roku 2004 bol členom a od roku 2010 sólistom Baletu Slovenského národného divadla. Účinkoval aj v Balete Bratislava a v balete Divadla Nová scéna. V roku 2014 sa vrátil do SND, kde je prvým sólistom baletu, v aktuálnej sezóne vystupuje v trinástich predstaveniach. Vystupoval na javiskách v Kanade, Česku, Maďarsku, Rumunsku, Rakúsku, Francúzsku, Japonsku a Taliansku. V roku 2008 získal cenu Literárneho fondu za stvárnenie titulnej postavy v detskom balete Popolvár a v roku 2009 za stvárnenie postáv Rotbarta v Labuťom jazere a Kurbského v Ivanovi Hroznom. Je ženatý, žije v Bratislave.

Ak sa spýtam ľudí na ulici, či poznajú nejakých „baleťákov“, zaznejú maximálne mená ako Harapes či Radačovský. Nemrzí vás to? Kým herci z činohry SND sú známi aj vďaka seriálom a filmom, ľudí z opery a baletu takmer nik nepozná.

Prečo však ľudia poznajú mená ako Harapes či Radačovský? Je to dané dobou, v ktorej žijeme. Tá je najmä o marketingu. A tí dvaja sú výrazné osobnosti, ktoré sa neboja ísť do médií a akceptovať všetko, čo s nimi súvisí, vrátane toho negatívneho.

Idú s kožou na trh a dokonca aj do televíznych súťaží typu Bailando. Otázkou je, či to robia pre svoje ego, alebo v snahe spopularizovať balet. Myslím si, že dôvodom je to druhé. A práve preto verejnosť nepozná trebárs Jozefa Dolinského, ktorý je tiež našou špičkou, ale mediálne prostredie „nemusí“.

Dolinský je teda akýsi Robert Roth medzi „baleťákmi“?

Presne tak. Robo Roth je skromný chalan, ktorý patrí k najväčším profesionálom, akí v budove Národného divadla pracujú. Jožko Dolinský je podobný typ. Mimochodom, keby mňa pozvali hrať do nejakého televízneho seriálu, aby som tam robil čo len krovie, odmietol by som.

Prečo?

Lebo mám pocit, že herci v našich seriáloch robia všetko na prvú, bez vážnej prípravy a detailného naštudovania. Vyrába sa rýchlo a lacno. Nemôžu za to, ale výsledok tomu zodpovedá. V takom prípade si však môžu zavolať do seriálu aj vás, zahráte to rovnako. Je to asi len pásová výroba bez snahy o pridanú hodnotu.

Vrátim sa k téme – vôbec ma nemrzí, že „baleťáci“ nie sú populárni. Jednak si vážim svoje súkromie, preto nie som ani na Facebooku, jednak sa balet nestane populárnym, ani keby ste o ňom napísali sto článkov. Balet jednoducho nie je mainstreamová záležitosť. A nikdy ňou nebude.

Čo je potom ambíciou dobrého „baleťáka“?

Ukázať ľuďom, ktorých to naozaj zaujíma, čo všetko dokážeme. A tešíme sa, ak sa vracajú a privádzajú aj svoje deti či kamarátov. Vtedy vieme, že sme ich zlomili a nadchli. Robiť však z baletu umenie pre masy nemá zmysel.

Nemusíme si tiež nahovárať, že balet nevzbudzuje rôzne predsudky, preto si naozaj nemyslím, že by to mohla zmeniť akákoľvek masová vzdelávacia kampaň.

Potom ste si však sami na vine, ak si väčšina populácie mylne myslí, že chlapi v balete tancujú na špičkách, že sú medzi nimi samí gejovia, že sú to zženštilí a metrosexuálni  introverti, ktorí sa vedia vyjadrovať len telom a podobne. Naozaj považujete vzdelávanie za zbytočné?

Určite nie, rezignácia na vzdelávanie by bola najhoršia. Hovorím len to, že na ľudí netreba tlačiť. A už vôbec nie tam, kde o to nie je vyslovený záujem.

Možno teraz budem krutý na vlastnú komunitu, ale zase si neklamme, že ide o prudko intelektuálne prostredie, kde sa vedú samé filozofické maratóny. A s tým súvisí aj to, ako sa tí ľudia prezentujú navonok, dovnútra, ako tá komunita vlastne funguje.

Množstvo ľudí na balet nikdy nepríde len preto, že ich nik nedokázal pritiahnuť a odhaliť im tajomstvo. Tu však už narážame aj na vzdelávanie v školách, kde sa umenie človeku neraz sprotiví.

Treba vnímať aj to, že mládež v rôznych obdobiach má svoje špecifiká. A táto generácia mladých žije tak povrchne, že emóciu dokáže vyjadriť už len „lajkom“ na Facebooku.

Som si dokonca istý, že pri sexe, ktorý dnes mladí praktizujú už v 15 až 16 rokoch, vôbec nevedia, že má ísť aj o nejaký mentálny zážitok. Pre nich je to len šport. Takýchto ľudí dostať do divadla je nemožné, lebo ich reakcia by bola, či sa fakt majú pozerať na to, ako tam niekto vreští.

Žijú totiž na vnemoch, ktoré potrebujú okamžite vstrebať, nie nad nimi premýšľať. Všimnite si, ako si do kaviarní sadajú partie mladých. Objednajú si pitie a miesto toho, aby sa rozprávali, ťukajú do mobilov.

Píšu si dokonca aj medzi sebou, hoci sedia oproti sebe. Ako takým ľuďom vysvetliť, v čom spočíva tajomstvo a príťažlivosť baletu či opery?

Znie to rezignovane.

Nevravím, že sa nemáme pokúšať ich tam „dotlačiť“. Nech len prídu, zhodia rifle a dajú si tie jedny čierne nohavice, ktoré vlastnia, nech si k nim nahodia trebárs aj biele ponožky, a ukážme im pekné predstavenie, možno to niekoho zaujme.

Neponúkajme im však Labutie jazero, lebo ich tým rovno zabijeme a po prvom dejstve utečú. Vyberme im titul, ktorý je naozaj príťažlivý aj pre nich, kde sú prípadne aj nejaké polonahé ženské, lebo to zaberá okamžite, a uvidíme. Som však skeptický, masy to nikdy nepritiahne.

Veľa o záujme o balet napovedá to, ako ho ignoruje minister kultúry.

Minister kultúry? Nepamätám si, že by niekto z troch najvyšších ústavných činiteľov, teda prezident, predseda parlamentu a premiér, vôbec niekedy navštívil balet. Môžem vám ukázať, koľko ľudí z protokolu pozývame na každú premiéru. Zo sto ľudí príde možno jeden či dvaja.

Premiéry musíte „milovať“, keďže sú na nich mnohí, ktorí by inak nikdy neprišli.

Tanečníci z baletu ich nenávidia. Polovica hľadiska je prázdna len preto, že bola rezervovaná pre protokolárne fleky. A kým voľakedy bolo veľkou cťou robiť prvú premiéru, dnes sa každý teší, že robí až druhú. Vtedy tam už totiž nechodia ani postarší chirurgovia, ktorých viac zaujíma raut s jedlom a pitím ako predstavenie.