Dvojica autorov dokumentov a relácií o divadelných premiérach – Anton Faraonov a Vas Sevastyanov budú mať premiéru svojho nového počinu 2.marca 2014.
Košice 28. február (masmediálne.info.sk) – Je to len zopár rokov, čo táto autorská dvojica zaplnila kvalitne spracovanými dokumentmi, ktorých séria mala názov Zo zákulisia SND, vysielanie celoplošnej televízie TA3. Činohra, balet, opera – premiérované novinky našej prvej scény na relatívne malej 15-minútovej ploche prinášali divákom v kreatívne spracovanej podobe. Vyspovedanie tvorcov a interpretov o diele však nemalo príchuť klasicky spracovaných dokumentárnych filmov, na aké sme zvyknutí – pochopiteľne, najmä z čias minulých, lebo tento žáner dnes akosi absentuje v celoplošných televíziách. Dynamická kamera Antona Faraonova, ktorá pretkávala spovede tvorcov a scén zo samotných predstavení, citlivé prelínanie divadla a respondentov boli natoľko výpovedné, že ani nepotrebovali komentátora. Rovnako sa s moderným spracovaním tohto žánru vyhral aj grafik Vas Sevastyanov, ktorý pristúpil k spracovaniu netuctovo – kombináciou moderných prvkov s históriou. Z odvysielaných dokumentov tak vznikli akoby mini-umelecké diela, ktoré však neprekročili mieru autentickosti a spĺňali tak všetky požiadavky prezentácie inscenácií, ktoré SND hralo. Séria bola na TA3 vysielaná pol roka v týždennej periodicite a naša prvá scéna tak mala dôstojnú a zároveň inteligentnú reprezentáciu, pričom divák dostal pridanú hodnotu navyše priamo z výpovedí tvorcov či interpretov. Je až paradoxné, že dvaja mladí zamestnanci dokázali nakrútiť, zostrihať a režijne spracovať tak komplexné, esteticky prekrásne dokumenty, veď ako dobre vieme, v našej verejnoprávnej televízii pracuje na výrobe jediného dokumentu celý tím ľudí, ktorých je taká halda, že človek má pocit, že do kreatívneho tímu započítali aj upratovačku (a mohla by napríklad spievať nesmrteľný hit od Tiny Turner Simply the Best).
Ako to už na našom čarovnom, malebnom a zväčša neférovom Slovensku býva, keď sa v štátnych inštitúciách mení vedenie (pomlčme tentoraz, akým skrivodlivým spôsobom sa to udialo s bývalým generálnym riaditeľom SND Ondrejom Šothom, nech si spytujú svedomie zodpovední), po výmene vedenia padajú hlavy. Skrátka a dobre, nastáva tichá vojna a obetí je mnoho, pričom ich nové vedenie spravidla nehľadí na výsledky, oddanosť práci, zodpovednosť, prebdené noci v divadle, celé víkendy strávené prácou, kreativitu, schopnosti zamestnanca. To predsa nie sú hlavné kritériá výberu tímu ľudí, ktoré bude prezentovať divadelné inscenácie tak, aby mali pridanú hodnotu a najmä aby sa konečne divadlo podarilo naplniť divákmi.
Jediné šťastie, že ten tajomstvom opradený pán tam hore je skutočne spravodlivý a opätovne dal túto kreatívnu dvojicu dokopy, tentoraz však na druhom konci našej republiky. Vedenie Štátneho divadla v Košiciach prišlo s nápadom vytvorenia relácií, v ktorých sa priaznivci divadla dozvedia, čo ich v Košiciach čaká a neminie. Tentoraz Sevastyanov robí výlučne grafiku, Faraonov kameru, strih, réžiu, rozhovory s respondentmi a hudbu používajú z predstavení. Na výrobe participuje aj samotný riaditeľ Peter Himič, ktorý ju komplexne zastrešuje. K dielu priložili ruku aj šéfovia jednotlivých umeleckých súborov a zamestnanci jednotlivých prevádzok. Komentáre relácie spracováva Svjatoslav Dohovič, ktorý pôsobí v SDKE ako tlačový tajomník. Skrátka, každý priložil k dielu ruku ako len vedel a výsledok je pozoruhodný.
V prvom rade majú relácie inú formu. Jednoduchý, zato príznačný názov DIVADLO je vo svojej forme komplikovanejšia relácia a zároveň celistvejšia ako dokumenty Zo zákulisia SND. Už úvodná upútavka s rytmicky výraznou hudbou a modernou, dynamickou grafikou vám napovie, že Anton Faraonov spravil ďalší posun a nehodlá opakovať už raz povedané. V Divadle Vás privíta komentátor, ktorý predstaví, čo všetko relácia prinesie. Po krátkom príhovore riaditeľa Košického štátneho divadla Petra Himiča sa plynulo dostávame priamo na scénu. Spovede tvorcov – režisérov, choreografov, hercov, spevákov, sú prelínané divadelnými scénami, nácvikmi, tvorcovia však nepostupujú v schematickom, pravidelne rytmickom modelovom programe vystavania relácie, a to ju práve robí zaujímavou. Nie vždy nasilu implementujú divadelné scény do výpovedí respondentov, pričom práve táto nepravidelnosť a poskytnutie priestoru tvorcovi bez akýchkoľvek rušivých efektov, necháva vyniknúť podstatu, ktorú chce respondent divákovi povedať, aby dielo pochopil.
Pre mňa osobne je najfascinujúcejšie spracovaná premiéra baletu Smrť v Benátkach, ktorá je podfarbená podmanivou, až hypnotickou minimalistickou hudbou Ludovica Einaudiho z filmu Nedotknuteľní. Slová režiséra a choreografa Ondreja Šotha a Zuzany Mistríkovej tak diváka akoby priamo vtiahli na javisko a zacítil túžbu toto predstavenie okamžite vidieť. A to je predsa cieľom dobrej relácie. Nie lacná propagácia, ale vyvolanie emócie, ktorá vás vnútorne núti utekať do divadla a okamžite si predstavenie pozrieť.
Je len pozitívne, že Košice sa vybrali touto cestou, ktorá spĺňa nároky súčasnej propagácie a dokáže do divadla pritiahnuť aj mladú generáciu, veď ako raz povedala jedna krehká, zväčša mlčanlivá, zato múdra baletka s prekrásnymi gaštanovými očami: „Keď už nebudú ľudia chodiť za kultúrou, neostane im už vôbec nič.”
