O „baleťákoch“ panujú mnohé klišé. O tom, že sú občas vzdialené pravde, som sa presvedčila, keď som spoznala sólistu baletu SND Andreja Szaba (29).

Bratislava 28. apríl 2014 (Monika Macháčková I Život) – Začnime napríklad tým, že sa nevedia vyjadrovať. Vraj sa sústreďujú najmä na pohyb a svoje telo. Andrej toto tvrdenie absolútne vyvracia. Má to, čomu sa v Česku hovorí „vyřídilka“. „Niekedy mi je ľúto, že nemôžem na javisku používať aj reč,“ prezradí.

K baletu sa dostal náhodou. Ako malý bol hyperaktívny a energiu si vybíjal v detskom folklórnom súbore na základnej škole v Modranke, odkiaľ pochádza. Učil sa hrať na akordeóne a veľa športoval. „Moje druhé ja je športové, futbal som hrával poloprofesionálne.“ Ťahalo ho to aj k ľudovému tancu a celá rodina z toho mala radosť. „Stará mama raz v rozhlase počula, že v Bratislave existuje škola, kde by som mohol tanec študovať. Tak som to išiel vyskúšať. Po štvrtej triede základnej školy som teda robil prijímačky na osemročné gymnázium aj na konzervatórium.“

Plač za folklórom

Vzali ho na obe, ale rozhodovanie, kam ísť, bolo jednoznačné. Ešte ako konzervatorista chodieval cez víkendy na futbalové tréningy, ale dozrel čas, keď aktívny šport musel ísť bokom. Zostal mu ako záľuba a jeho deň sa dodnes nezačne bez toho, aby si nezacvičil a neskontroloval na internete všetky aktuálne výsledky zápasov.

„Do školy som nastupoval s tým, že chcem robiť ľudovky. Po štyroch rokoch základného štúdia si študenti tanca vyberajú zameranie a moja profesorka si dupla nohou a vyhlásila, že ja musím ísť na klasiku. Aj som si poplakal, ale časom som sa ju naučil mať rád.“

Po osemročnom štúdiu uvažoval čo ďalej. „Na kariéru som sa ešte necítil pripravený. Rozmýšľal som o ďalšom štúdiu a starší spolužiaci sa dostali na Academie de Dance Classique Princesse Grace v Monaku. Je to vychýrená škola a skúsil som to tam. Moje začiatky boli otrasné. Maturoval som z nemčiny, ale v Monaku sa s vami nikto po nemecky rozprávať nebude, musel som sa predovšetkým naučiť jazyk,“ spomína. Šlo mu to celkom ľahko a zistil, že zrejme má na jazyky nadanie. Stačili tri mesiace a zvládol naraz dva – angličtinu aj francúzštinu.

Si nula!

Štúdium na prestížnej škole bolo psychicky náročné. „To si študenti, ktorí študujú len na Slovensku, ani predstaviť nedokážu. Urobia z vás nulu, nikto s vami nezaobchádza v rukavičkách. Prízvukujú vám – si jeden z milióna, a keď chceš byť dobrý, tak pracuj a ukáž sa! Ide to cez slzy, pot a krv… Ale bolo to to najlepšie, čo mohli pre mňa spraviť. Vedel som, že patrím na javisko, a chcel som to dokázať. Nie iným, ale najmä sám sebe.“

Po roku sa začal obzerať po konkurzoch. Hneď prvý dopadol dobre a prijali ho do tanečnej skupiny v Cannes. Nastúpiť však nemohol pre administratívne prekážky a problémy s pracovnými vízami. Bol rok 2004 a pre Slovákov nebolo jednoduché zamestnať sa vo Francúzsku. „Podarilo sa mi dostať do baletu SND. Stal som sa členom zboru, to bola dobrá škola. Veľa som pochopil o hierarchii, o tom, ako to v divadle funguje. Prvá sezóna prefrčala expresne rýchlo a ja som spohodlnel. Nebol som veľmi vyťažený, tak som si našiel koníčky a venoval sa im. Vtedy zakročila mama, môj veľký motivátor, a vnukla mi myšlienku začať študovať na vysokej škole.“

Len nie umenie!

Pohrávanie sa s myšlienkou sa zmenilo na skutočnosť po úraze. „Ležal som v nemocnici po operácii nohy a v plnej nahote mi došlo, že ak by som už nemohol tancovať, nemám v rukách nič.“ Rozhodoval sa medzi viacerými odbormi, rozhodne nechcel študovať nič umelecké. Napokon si vybral právo. Ako to už v živote býva, vždy sa všetko zosype na kopu naraz, so začiatkom štúdia začali prichádzať aj prvé väčšie roly v divadle. „To bolo v čase, keď sa riaditeľom baletu stal Mário Radačovský, dostával som pekné príležitosti. Bolo to šialené obdobie, tancoval som veľké postavy, popritom študoval. Po dvoch prerušeniach som ukončil bakalárske štúdium. Teraz som vo štvrtom ročníku, ale opäť som školu musel prerušiť.“

Dnes je Andrej Szabo sólistom v balete SND a tancuje hlavné postavy.
Foto © Peter Brenkus

Ako sa stať sólistom

Tajomstvá a zákonitosti baletu sú väčšine ľudí neznáme. Andrej vysvetľuje, čo musí mať začínajúci tanečník, aby sa z neho stal sólista: „Predovšetkým neplatí, že treba mať dve percentá talentu a deväťdesiatosem percent je tvrdá drina. Ja si myslím, že dnes treba 180 percent talentu, dvesto percent snahy a k tomu ešte dvesto percent mentálneho talentu. Mladý tanečník musí byť trpezlivý a pracovitý. Do divadla som nastúpil v časoch, keď byť sólistom bola skutočná prestíž. Človek sa ním nestane len preto, že je technicky lepší. Musí byť osobnosť, niečo pre súbor urobiť, postupne vyrásť z menších úloh do väčších. Musí mať v duši a v očiach okrem chcenia aj niečo zaujímavé.“

Väčšina z nás si dokáže predstaviť, ako sa pripravujú na novú postavu činoherci. Ale ako to robí sólista baletu? „Nejde to bez prípravy. Keď sme pripravovali Onegina, považoval som za svoju povinnosť naštudovať si všetko dostupné. Bol som si pozrieť dve operné predstavenia, film, ďalšiu zahraničnú divadelnú produkciu, prečítal som literárne dielo. Aby som pochopil, aby som mal názor a vedel postavu uchopiť.“ Ak sólista berie svoju prácu takto, tak to na jeho výkone cítiť. Nie je to len bezchybný telocvik, jeho výkon má dušu, ktorú doslova vidieť a cítiť z každého kroku či pohľadu. Andrej je presvedčený, že balet je najemotívnejší druh umenia. „Je to tým, že všetko musím ,vyhrať‘ len telom, nemôžem hovoriť ako herec či spievať ako spevák. Hrám celým telom všetky, aj tie najexpresívnejšie emócie,“ vysvetľuje.

Bude svadba

Viete, ktoré je ďalšie klišé o „baleťákoch“? Že sú všetci gayovia. Andrej nad tým mávne rukou. Stretával sa s tým odmalička a spočiatku ho to aj trápilo. Sám o sebe mal jasno – vždy sa mu páčili dievčatá a nemal v úmysle všetkým vysvetľovať, ako sa mýlia. Sústredil sa skôr na to, aby na javisku pôsobil mužne, a tým dal všetkým odpoveď. Proti gayom nič nemá. „Mám kamarátov aj v tejto komunite a vychádzam s nimi normálne. Zdá sa mi trochu divné, že dnes sa homosexuálna loby derie do popredia, veď ich nikto nekameňuje. Nechápem, načo sú dobré všetky tie Dúhové pochody a podobné akcie,“ myslí si. Už niekoľko rokov žije v partnerskom vzťahu a na jeseň sa plánuje oženiť. „Moja snúbenica študovala spev a potom právo, umeniu sa aktívne nevenuje, ale miluje ho. Nevynechá ani jedno predstavenie, a nechodieva len na moje. Doma sa o práci nebavíme, snažím sa mimo divadla žiť úplne obyčajný život.“

Kam mieri

Keď sa skončí aktívna kariéra, niektorí tanečníci zostávajú v brandži ako učitelia, choreografi či robia iné súvisiace aktivity. Andrej ako študent práva má zrejme iné plány. Jeho odpoveď bola šokujúca: „Viete, kde by som bol o desať rokov najradšej? V televíznom štúdiu vedľa Marcela Merčiaka a rád by som s ním komentoval nejaký zápas. Hokej alebo americký futbal… to by ma bavilo! Aby si prišlo na svoje aj moje druhé ja, to športové. Ak by to nevyšlo, tak by som sa videl v diplomacii.“