Traja súčasní choreografi, tri pohľady na svet, tri umelecké výpovede. Hĺbavé Biele sny Igora Vejsadu, roztúžené Faunovo popoludnie Borisa Nebylu a provokatívne Svätenie jari Laca Cmoreja. Tanečný trojtitul predstaví Štátna opera v Banskej Bystrici dnes a v pondelok v premiére.
Banská Bystrica 26. apríl 2014 (Jena Opoldusová I pravda.sk) – „Je neuveriteľné, ako Japonci dokážu dnešný technický až chaotický svet spojiť so svojou históriou, religiozitou a duchovnou stránkou života,“ uviedol choreograf Igor Vejsada, ktorého k vytvoreniu Bielych snov inšpirovalo opakované hosťovanie v Japonsku.
„Veľmi ma zaujal ich tanec butó, ktorý vychádza z tradície divadla kabuki aj z tradície divadla nó. Predstavuje akýsi prienik ich prapôvodných koreňov do súčasnosti. Tu niekde tkvie aj môj nápad vytvoriť tanečnú produkciu o vzťahoch, prírode, meditácii, o tom, že sme tu “na návšteve“. Je to pohľad do priestoru duše, do duchovného diania človeka,” vysvetlil Igor Vejsada.
V hudobnej koláži použil hudbu japonského hudobníka, skladateľa, spisovateľa, speváka, herca, klaviristu a majiteľa prestížnej sošky Oscara i Zlatého glóbusu za hudbu k filmu Posledný cisár Ryuichiho Sakamota. Oslovil aj výraznú osobnosť českej hudobnej scény – skladateľa Martina Adamusa, ktorý vytvoril pre Biele sny originálnu hudobnú kompozíciu. „Bol som silne inšpirovaný Nižinského verziou Fauna, ktorý pomocou umenia predstieral prirodzené potreby každého človeka – či je to túžba po pozornosti, alebo po emocionálnej a fyzickej láske. Už od vzniku ľudstva nás v živote sprevádzajú okamihy, keď sa správame inštinktívne. Podliehame vlastným túžbam a potrebám. Aj takto používame telo ako nástroj na komunikáciu,“ prezradil Boris Nebyla princíp, z ktorého vychádzal pri tvorbe choreografie Faunovho popoludnia.
Mámivá a jemne erotická atmosféra hudby Clauda Debussyho Faunovo popoludnie rozohráva cez pocity príbeh Fauna, spomínajúceho na svoje lásky, ktorý si čakanie na krásne nymfy kráti hrou na syrinx. „Tá hudba predlžuje dojem z mojej básne a evokuje jej ovzdušie s väčšou poetikou než farba,“ skonštatoval prekliaty básnik Stéphane Malarmé, ktorého rovnomenná báseň Debussyho inšpirovala. Už pri premiére pred sto dvadsiatimi rokmi ju prijali poslucháči s obrovským nadšením. Namiesto prídavku zahral orchester celú kompozíciu znova. „Chcel som vytvoriť imaginárnu zmyselnosť, skutočnosť filtrovanú cez sen. Uchopiť tanec ako zdroj energie a vizualizovať pocity. Ukázať dve telá, ktoré prostredníctvom tanca vytvoria dojem obklopených duší,“ uviedol vo Viedni žijúci a tvoriaci Boris Nebyla.
Baletnú suitu Svätenie jari, ktorú na objednávku legendárneho Ďagilevovho Ruského baletu skomponoval Igor Stravinskij v roku 1913, pretavil do plastiky pohybov choreograf Laco Cmorej. „Mám rád rozmanitosť, preto bolo mojou ambíciou ,nabiť‘ každú časť predstavenia rôznou energiou, poetikou, pohybom od výmyslu sveta a scénicky a kostýmovo ju výrazne odlíšiť od ostatných. Zaumienil som si teda ,svätiť našu naj‘ zo všetkých svetových strán,“ spomenul choreograf, ktorý nie je priaznivcom dejovo orientovaného tanca.
Namiesto kmeňových bojov, hier a obetovaniu dievčiny bohu jari, aby si ľudia získali jeho náklonnosť, rozohral na scéne symboliku obetovania ľudského života v prospech spoločnosti či v mene vyšších ideálov.