Ktorým superhrdinom ste chceli byť ako malé dieťa? Chceli ste liezť po stenách a pavúčich sieťach, jazdiť v batmobile alebo rútiť sa vzduchom rýchlosťou slnečného lúča? Work in progress SuperNaturals skupiny ME-SA v podaní Martiny Hajdyly Lacovej a Stana Dobáka nielenže odpovedá na hore uvedené otázky, ale je zároveň intimným exkurzom do sveta nesplnených detských prianí, túžbach po výnimočnosti a celosvetovém miery.
Praha 5. mája 2014 (tanecniaktuality.cz) – Akonáhle svetlá zhasli, zvuk fanfáry ohlasujúcí začiatok amerického filmu rýchlo doľahol k našim ušiam. Zatiaľ čo ľudoprázdne javisko bolo bičované stroboskopickým svetlom, zvuk svištiacich guliek, havarovaných áut a udivené výkriky úžasov plnili celý priestor divadla. Na scéne sa objavila naša prvá superhrdinka – stabilná v základoch, s nohami pevne prikovanými k zemi, so silnými pažami s dokonalými líniami vyrysovanými svalmi a v tvári výraz hovoriaci: „Zajtrajšku sa nedožiješ!“ – skrátka typická wonder girl. Jej pohyb sa vyznačoval maximálnym fyzickým vypätím všetkého svalstva, krátkymi trhanými pohybmi zo strany na stranu bez jediného svalového uvoľnenia. A pozrime sa na jej kostým! Červené jednodielne šaty, ich okraje sú lemované lesknúcou sa striebornou páskou, čierne obtiahnute nohavice a do vrkoča pevne zopnuté vlasy, ako by práve vypadla z komiksu.
Druhý superhrdina večera sa objavil vzápätí – predstaviteľ mužskej sily odetý do čiernych ubtiahnutých nohavíc a striebornej bundy s červeným nátelníkom. Spoločně tvorili nepřemožitelný pár s totožným telesným napätím. Používali samy seba ako opornú silu, používali početné vyosenia, v ktorých vytvárali zdanlivo jednoduché pohybové tvaroslovie, prípadne rôzne vtipné pohybové motívy. Typickým bylo gesto zrejme najslávnejšieho hrdinu všetkých dôb Supermana, ktorý každý krát keď zdvihol svoju pravicu nad telo, v tú ranu zmizol bleskovou rýchlosťou nevieme kam. Našim superhrdinom sa však vzlet nikdy nepodaril, nohami zostali pevne na zemi. Pozdvihnutie paže tak zostalo len smiešnou pripomienkou túžby po výnimočných schopnostiach.
Na okrajoch javiska bolo rozmiestnených osem stoličiek, ktoré ohraničovali a zároveň hermeticky uzatvárali priestor, v ktorom naši superhrdinovia mali silu, mimo nej ju však ztrácali. Zvlášť jeden pohybový „vtip“ využíval rozostavenie stoličiek, keď sa obaja účinkujúcí z ničoho nič vzdali svojich silových sekvencií a obišli elipsou jednu z nich. Používali tichý nášlap cez špičku chodidla s takmer podlamujúcimi sa kolenami, akoby nechceli byť videní, keď sa dostanú za okraj svojej bezpečnej zóny. Impulz z nášlapu prechádzal celým telom a s vypätými svalmi vytváral pohybové tvary a grimasy, pri nich sa divák nemohol ubrániť vykúzlenému úsmevu na tvári. V inom okamžiku do seba začali oba superhrdinovia narážať ramenami, akoby chceli vyletieť proti sebe, ale nemohli sa vyhnúť. Tento neuveriteľne absorudný pohybový žart trval dobrých desať minút, behom ktorých, za neustávajúceho narážania, si obaja hrdinovia stihli vyzliecť priliehavé nohavice, zabaliť ich do sáčku a položit pred divákov.
SuperNaturals. Foto © Lucie Doležalová
SuperNaturals pomaly vyústili vo veľké finále. Obaja performeri začali vytvárať úžasnú, až americky gýčovú scénu – postavili dve stoličky vedľa seba a prilepili na ne dlhý, do zlata sa lesknúci papier. Ten potom nasvietili priamym svetlom zhora a zo spodu umiestnili ventilátor. Vlniaci sa lesklo zlatý Supermanov plášť tak odrážal odlesky po celom priestore. Mužský superhrdina potom vybehol medzi divákov a zo stropu spustil veľkú čiernu guľu, ktorá sa húpala tesne nad povrchom javiska. Obaja k nej pribehli a začali ju trhať. Vypadávali menieí střieborné gule, ktoré sa obaja snažili pozbierať do náručia. Potom začala klasická počítačová hra – jeden účinkujúcí stál pri zadnej stene javiska a druhý po ňom hádzal strieborné gule. Akonáhle ho zasiahol, zranený vykríkol, strelec získal bod a obaja sa vymenili. Táto hra by mohla pokračovať takmer do nekonečna. Úplne absurdná scéna zlatého plášťa a počítačovej hry značne odkazovala na fantastičnosť i fanatičnosť americkej kultúry. Nepovedal by som, že zámerom autora bolo túto kultúru akýmkoľvek spôsobom uraziť či znevážiť, ba naopak, Lacová a Dobák vytvorili inteligentné a humorné dielo, ktoré konfrontuje európsku kultúru s americkou a poukazuje na rozdiely mezi obidvoma svetmi, nad ktorými zostávame s úžasom v našich tvárach stáť.
Celé absurdné dianie bolo ukončené kľudným aktom, kedy interpreti si sadli na koniec vlajúceho plášťa a sledovali premietané fotky Supermana, ktorého tvár bola vždy vystrihnutá a nahradená tvárou jedného z performerov. Akoby to v detstve nerobili všetci. Keď už sme nemohli byť Supermanom, eho tvár sme vystrihli a nalepili miesto nej vlastnú.
Inscenácia SuperNaturals prekvapila prepracovanou štruktúrou a originalitou pohybového materiálu. Pokiaľ je jej súčasný tvar len work in progress, máme sa na co tešiť.
Napísané z premiéry 18. apríla 2014, Studio Alta.
SuperNaturals – ME-SA in progress
Choreografia a interpretácia: Martina Hajdyla Lacová, Stano Dobák
Autor: Josef Bartoš
Student Taneční vědy na HAMU