Vďaka svojmu talentu, elegancii a tvrdej práci sa zaradila medzi najlepšie slovenské baleríny ako Gusta Herényiová, či Gabriela Záhradníková. Napriek tomu, že dnes javisko definitívne opustila, diváci stále môžu vidieť jej prácu prostredníctvom výkonov sólistov Baletu SND. Bývalá vedúca sólistka Baletu prvej scény Nora Gallovičová dnes pôsobí ako baletná majsterka a pedagogička.
Bratislava 7. júla 2014 (masmedialne.info)
Mnohí fanúšikovia divadla si Vás stále pamätajú ako Giselle či labutiu princeznú, avšak počas vašej tanečnej kariéry ste stvárnili množstvo titulných postáv. Vedeli by ste povedať, ktorá Vám bola najbližšia?
Tancovala som množstvo krásnych postáv ako Desdemona (Othello), Maria Duplessis (Dáma s kaméliami), Júlia (Romeo a Júlia) alebo Carmen.
Jednoznačne však môžem povedať, že najradšej som mala Giselle z rovnomenného klasického baletu. Bola to moja prvá hlavná postava vo „veľkom“ klasickom balete a zároveň prvá rola po narodení mojej dcérky Alexandry.
Vďačím za ňu vtedajšiemu riaditeľovi Baletu SND Emilovi Bartkovi, ktorý ma presviedčal, aby som sa čo najrýchlejšie vrátila z materskej dovolenky, pretože som ideálna predstaviteľka Giselle. Postavu so mnou naštudoval prvý asistent svetoznámej primabaleríny Alicie Alonso Joaguin Banegas z Kubánskeho národného baletu. Bol to úžasný človek, profesionál s obrovským srdcom, ktorý s nami v tej dobe prežíval nežnú revolúciu. Ovplyvnil moju interpretačnú kariéru, moje metodické myslenie v pedagogickej oblasti a získal si ma svojim ľudským prístupom.
Množstvo krásnych postáv, práca s rôznymi choreografmi i úspechy na baletných súťažiach, dokonca ste patrili medzi favoritov na baletnej súťaži v Japonsku. Ako všetky tieto skúsenosti ovplyvnili vašu kariéru?
Nádherné tanečné príležitosti i možnosti stvárňovania komplikovaných hereckých charakterov mi umožnili sa počas mojej interpretačnej kariéry každým dňom zdokonaľovať, detailne učiť nové veci a rozvíjať osvojené. Okrem rozvíjania metodických a akademických poznatkov som sa priučila i javiskovým „grifom“, ktoré vás nikto v škole nenaučí a keď ich ovládate, tak sú v praxi doslova na nezaplatenie. Všetko, čo som sa naučila, dnes naplno využívam vo svojej pedagogickej praxi.
Dostali ste ponuku tancovať v rešpektovanom baletnom telese v zahraničí, ale vy ste sa rozhodli pre kariéru na domácej scéne. Prečo ste neskúsili šťastie vonku?
Narodenie dieťatka je pre matku veľkou zodpovednosťou. Nedokázala som si predstaviť, že by som odišla zo Slovenska, nechala manžela samého s dcérkou a celú výchovu „hodila“ na jeho plecia. A už vôbec som si nedokázala predstaviť, že by som bola bez nich oboch.
Človek nemôže mať v živote všetko a musí sa rozhodnúť, čo je pre neho priorita. Voľba medzi osamelým životom v zahraničí s krátkou a vrtkavou kariérou tanečníka a s kariérou tanečníka na Slovensku, ale s rodinou pre mňa vôbec nebola ťažká. Svoje rozhodnutie som nikdy neoľutovala.
V odbornej verejnosti často zaznieva názor, že ste tanečnú kariéru ukončili príliš skoro. Čo Vás viedlo zavesiť špičky na klinec?
Dôvodov bolo viacero, ale ak dovolíte, nechám si ich pre seba.
Pracovali ste v Bratislavskom divadle tanca ako tanečný pedagóg a v súčasnosti pôsobíte ako baletný majster v SND, kde ste spolupracovali s rôznymi choreografmi a tanečnými majstrami. Vedeli by ste povedať, kto z nich vašu prácu ovplyvnil?
Skutočne ich bolo veľmi veľa a každý znich mi niečo dal. Nemôžem vymenovať všetkých, tak spomeniem aspoň tých najdôležitejších.
Prvým z nich bol bývalý vynikajúci sólista Baletu SND a môj niekoľkoročný javiskový partner Libor Vaculík. Pomáhal mi robiť „prvé kroky“ na javisku, pomáhal mi odstraňovať zlozvyky zo školy, pracoval so mnou na hereckom výraze a daroval mi tie najkrajšie tanečné príležitosti v mojom živote nielen v divadle, ale i v slovenskej televízii.
Pod jeho vedením sa mi podarilo ihneď po nástupe do SND za bývalého Československa získať zlatú medailu na celoštátnej baletnej súťaži v Brne v kategórii junior a o trošku neskôr striebornú medailu v kategórii senior. Bol to môj veľký priateľ, s ktorým som prežila tie najkrajšie chvíle na javisku, z ktorých každá bola neopakovateľná a nezabudnuteľná.
Kubánec Joaquin Banegas, ktorého som už spomínala, pre jeho profesionálne a ľudské kvality.
Môj dlhoročný divadelný pedagóg Rafael Avnikjan, ktorý sa mi najmä po jeho príchode z Arménska na Slovensko nadštandardne venoval a zároveň mi „daroval „ dvojrolu Odetty a Odílie v Labuťom jazere. Pod jeho vedením sa mi podarilo dostať do finále na 1. medzinárodnej baletnej súťaži v japonskej Nagoji medzi päť najlepších žien .
Ivan Márkó, maďarský tanečník a choreograf, ktorý tancoval u slávneho Mauricea Béjarta ma naučil neskutočnej drine. Po jeho skúškach som často krát plakala od bolesti a únavy, ale naučil ma aj láske k tancu a ľudskej pokore.
Američan Marc Diamond mi ukázal ľudský prístup v baletnej drine.
Niels Kehlet mi spoluprácou na balete Sylfida „otvoril dvierka“ do techniky A. Bournonvila.
Stelesnením pozitívnej energie, profesionality a elegancie bol baletný majster Bostonského baletu Anthonny Randazzo, ktorému som asistovala pri naštudovaní Štyroch ročných období Jamesa Kudelku.
Obdiv patrí aj Kanaďanovi Petrovi Ottmanovi, s ktorým som sa stretla pri tej istej práci. Je to chodiaci computer, ktorý si pamätá všetky kroky pre každého tanečníka. Obaja dokonalé prototypy kvalitných baletných majstrov.
Mala som tú česť asistovať aj Urtzimu Aranburu pri príprave Kyliánovho baletu Un Ballo. Fascinovala ma jeho až pietna precíznosť pri naštudovávaní tohto diela. Od neho som sa naučila úcte k pôvodnej choreografii a nezasahovania do nej v skúšobnom procese.
Paul Lighfoot, bývalý tanečník a dnes už „hlava“ NDT, s ktorým som mala možnosť spolupracovať pri naštudovaní diela „Susto.“ Ukázal mi, že práca nemusí byť len ťažká drina a že pochváliť tanečníka je rovnako dôležité a motivačné, ako poukazovať na jeho chyby a pomôcť sa mu ich snažiť odstrániť.
A v neposlednej rade je to bývalý sólista Parížskej opery Francúz Francis Malovik, s ktorým som strávila nielen mnoho hodín na tréningoch a sólových skúškach na Labutie jazero a Bajadéru, ale aj rozhovormi o slávnom Rudolfovi Nurejevovi a jeho prínose pre Parížsku operu. Bol pre mňa stelesnením francúzkej noblesy , inteligencie, charizmy,empatie, vzdelanosti , ale i úžasnej pokory a skromnosti k svojej práci, t.j. vlastností, na ktoré sa snažím nezabúdať ani ja.
Znamená to, že pri vašej práci kombinujete ruskú baletnú školu s inými tanečnými školami, alebo tanečnými štýlmi?
Z histórie vieme, že existujú rôzne školy, napr. ruská, talianska, francúzska, dánska, americká, kubánska. Každá je niečím charakteristická a výnimočná, každá má svoje špecifické pozitíva.
Zo svojich študentských čias , keď sme sa zásadne riadili iba podľa vtedajšej sovietskej baletnej školy si napr. pamätám rozdiely konkrétne medzi moskovskou a vtedajšou leningradskou školou. Moja profesorka klasického tanca p. Vincentová mala občas hlavu „v smútku“, podľa ktorej školy nás má učiť. (niektoré prvky klasického tanca mali rozdielny metodický návod a taktiež názov.)
Pamätám si, že ona potom pracne hľadala v baletných knihách, ktoré mala vo svojej súkromnej domácej knižnici „zo západu“ ten najbližší variant sovietskej škole, aby nás dané prvky správne naučila.
V 21. Storočí sa rozdiely medzi jednotlivými školami stierajú a školy sa navzájom ovplyvňujú. Pri tejto otázke sa mi živo vynára v pamäti diskusia na tému rozličných škôl s už vyššie spomínaným Francisom Malovikom z Parížskej opery, ktorý mi doslova povedal:
„Vieš Nora, podľa môjho názoru existuje iba jedna škola a tá je buď dobrá alebo zlá, takisto ako existuje iba dobrý alebo zlý tanečník.“
Ja s jeho názorom súhlasím. I keď som bola vychovaná ruskou baletnou školou, snažím sa do nej implementovať veci z iných tanečných škôl a „nebyť“ konzervatívna. Vývoj techniky klasického tanca ide rapídne vpred, o čom svedčia staršie baletné videá. Ako príklad by som spomenula dve svetoznáme osobnosti: George Balanchine a Rudolf Nureyev, ktorí svojím novátorským spôsobom ovplyvnili vývoj klasického tanca obrovským spôsobom.
V lete budete vyučovať na medzinárodnej tanečnej škole Danza mea, kde budete vyučovať techniku klasického tanca prevažne deti. Je rozdiel coachovať profesionálnych tanečníkov a deti?
Je to obrovský rozdiel. Pri profesionálnych tanečníkoch je predpoklad technickej zdatnosti na určitej úrovni. Nemusíte sa zaoberať vysvetľovaním základných princípov techniky klasického tanca a ich vyučovaním. Technika by mala byť samozrejmosť. Viac pracujete na pochopení a stvárnení konkrétnej postavy, je to skôr analytická a (herecká) práca. Venujete sa teda viac umeleckej práci , ktorú ja nazývam nadstavbou nad technikou.
Práca s deťmi je náročnejšia minimálne vzhľadom na ich konkrétny vek. Čím menšie deti, tým musí byť pedagóg vyzbrojený väčšou trpezlivosťou a precíznosťou vo vysvetľovaní učiva, aby ho deti správne pochopili a zapamätali si ho. V prvom rade sa kladie dôraz na výuku techniky klasického tanca, čo je skutočne veľmi náročná práca.
Čo by ste vašim žiakom chceli odovzdať?
Profesionálne skúsenosti.
Čo považujete za svoj najväčší úspech?
Jednoznačne narodenie mojej dcéry . (Zázrak prírody, ktorý sa udeje v tele matky počas deviatich mesiacov a materinská láska je asi to najkrajšie, čo v živote poznám.)
Ďakujeme za rozhovor.
Lea Hurbanová
Zdroj fotografií: archív pani Gallovičovej