“Dokonca ani všetkým odborníkom nie je úplne jasné, čo je tanečné divadlo. Rozhodla som sa teda to súčasné zmapovať,” povedala riaditeľka festivalu Bratislava v pohybe Miroslava Kovářová. Rozmanité podoby tanečného divadla predstaví program 18. ročníka medzinárodnej prehliadky súčasného tanca, ktorý v piatok večer otvorila pôvodná choreografia The Tempest v podaní Baletu SND. Do 26. októbra uvedie festival šesť zahraničných a dva slovenské súbory.
Bratislava 13. októbra 2014 (Jena Opoldusová I Pravda.sk)
Predstavenie Antiwords českej Spitfire Company sa netají inšpiráciou Havlovou hrou Audience. V jej priebehu vypijú dve performerky basu piva. Dokážu pri tom tancovať?
Až tak veľa netancujú, je to pohybové experimentálne divadlo. Pivo dokonca ani nepijú po dúškoch, ale na ex. Diváci nielen dostanú chuť, ale sa aj dobre zabavia. Ich predstavenie je totiž československej duši veľmi blízke. Každý z nás sa už v živote stretol s fenoménom tzv. pivných rečí a silných bicepsov. Nie vždy to, čo sa pri pive povie, sa aj stane realitou. V lyrickom, milom a vtipnom predstavení Antiwords sa to podarilo krásne glosovať.
Izraelskému duetu Two Room Apartment tlieska svet od Jeruzalema po New York. Čo z neho urobilo hit?
Je pravdivý a veľmi ľudský. V čistom tanečnom duete sú veľmi konkrétne situácie a veľmi konkrétne emócie, takže či chcete alebo nie, zasiahne vás. Dnes sú emócie už aj v divadle vzácnosťou. Niv Sheinfeld a Oren Laor ponúkajú v Two Room Apartment svoj osobný príbeh, zároveň sa však inšpirovali choreografiou dvojice Liat Dror a Nir Ben Gal z roku 1987. Z heterogénnej podoby ju pretransformovali do homo duetu, keďže sú partnermi aj v živote, čím nadobudla iný charakter. Dve veľmi silné osobnosti odhaľujú na javisku svoje slabosti aj silné stránky a tým si ľudí získajú.
Štvorica z plagátu pripomína legendárnych Leningradských kovbojov z Kaurismäkiho filmov. Nie je to náhodou nórska Jo Stromgren Kompani?
Áno. Svojím predstavením There mapujú ruskú dušu očami Západoeurópana. Svedčí o tom aj vizuál, ktorý obsahuje všetky atribúty: ruka na srdci, to je duša, emócia. Slama na hlave, dúfam, že nie vždy aj v hlave. A slnečné okuliare siláka – frajera. S príbehom sa bude vedieť každý stotožniť, lebo všetci sme si pred dvadsiatimi piatimi rokmi želali nejakú zmenu. Nie vždy máme dosť odvahy, aby sme sa odpútali od minulosti, od zvykov aj svojej nátury. Predstavenie je veľmi emotívne, aj nás trochu pichnú do srdca a na základe vlastnej reakcie bude môcť každý zistiť, ako je to s jeho vlastným uviaznutím medzi východom a západom.
Aj nedávno premiérovaný Vydláždený život bratislavského Divadla elledanse je remakom, v tomto prípade diela izraelského choreografa a režiséra Rotema Tashacha, ktorý ho so súborom elledanse aj naštudoval. Sú remaky módnym trendom?
Ľudia sa vracajú k tomu, čo fungovalo. Šárke Ondrišovej sa na platforme izraelského tanca tento kus, v ktorom sa veľa rozpráva a veľa tancuje, veľmi zapáčil. Hoci je choreografka a sama tvorí, chcela, aby tanečníci aj publikum mali možnosť vidieť aj prácu zahraničného choreografa. Jo Stromgren je zas typ umelca, ktorý aj keď urobí remake, nebude kópiou pôvodného diela spred trinástich rokov, ale aktualizuje ho na dnešok. Navyše, z pôvodných členov Jo Stromgrem Kompani ostal jediný, traja sú noví a priniesli vlastný pohľad a vklad. Sama som zvedavá, pretože There má len dnes premiéru v Nórsku. V Bratislave ho uvidíme ako jedni z prvých.
Miroslava Kovářová, riaditeľka medzinárodného festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe. Foto: Robert Huttner
Čím ste presvedčili hviezdu minulého ročníka festivalu, belgickú skupinu Ultima Vez na čele s choreografom, režisérom a filmárom Wimom Vandekeybusom, aby po roku opäť vystúpili v Bratislave?
Myšlienkou, že im dáme možnosť, aby diváci mohli vidieť posun v ich tvorbe. Minulý rok sme ukázali prvé predstavenie, ktoré Wim Vandekeybus vytvoril s názvom Čo si telo nepamätá. Teraz uvedieme predstavenie booty Looting z roku 2012. Ukazuje, kam sa posunul jeho spôsob tvorby, rozmýšľania a vyjadrovania. Aby diváci, ktorí videli skupinu Ultima Vez minulý rok, mohli porovnávať. Navyše je to predstavenie uchvacujúce svojou komplexnosťou, nenechá vás ani na sekundu oddýchnuť. Ponúka totiž totálny zážitok.
Osvedčila sa minuloročná zmena, v dôsledku ktorej sa festival odohráva v priebehu troch víkendov?
Áno, veľmi. Aj preto sme sa v tom rozhodli pokračovať. Keď bol festival desať dní po sebe, ľudia často nemali čas pozrieť si všetko. Pýtali sa, vyber mi, stihnem jedno, dve predstavenia. Takto majú šancu cez týždeň si „oddýchnuť“ od súčasného tanca a ak sú náhodou jeden víkend mimo Bratislavy, môžu si vyberať ešte z programu ďalších dvoch.
Nie je na škodu, že sa festival odohráva až na štyroch scénach, roztrúsených po meste?
Aj to, že máme štyri priestory, sa minulý rok osvedčilo. Každý má svojho diváka a keď ľudia niečo zaujímavé uvidia v A4 alebo v Divadle elledanse, prídu aj do SND alebo do Mestského divadla P. O. Hviezdoslava a opačne. Počas festivalu prestáva platiť zvykové správanie, že chodím iba na jedno miesto, kde viem, čo dostanem. Minulý rok si predstavenia festivalu Bratislava v pohybe pozreli vyše 1 800 návštevníkov.
Čo je teda tanečné divadlo, ktoré je v hľadáčiku 18. ročníka festivalu?
Okrem výrazových prostriedkov tanca využíva aj iné – od hovoreného slova až po rôzne videá a fotografie, ktorým dnes holdujú konceptuálni umelci. Ľudia sú zvyknutí, že rozumejú najmä hovorenému slovu. Ale keď sa slovo, výtvarno, pohyb a hudba spoja, tak je to tanečné divadlo. A keďže dnes používa súčasné výrazové prostriedky, tak je spojením toho najsúčasnejšieho z výtvarného, pohybového, slovného a hudobného prejavu.
Nehrozí, že niektorí z návštevníkov budú zase tvrdiť: súčasnému tancu nerozumiem?
Dúfam, že po 18. ročníku festivalu Bratislava v pohybe to už platiť nebude. Snažila som sa vybrať produkcie, o ktorých by to ľudia nemali povedať. Tanečné divadlo je naozaj komunikatívne a tlmočí emócie, ktoré majú konkrétny výraz aj odkaz, ktorý sa podarí divákom dešifrovať.