U dámy sa vek nepatrí spomínať. Keď pozriete na pani Augustu Herényiovú Starostovú, nemôžete uveriť, že už o pár mesiacov oslávi 85. narodeniny.

Bratislava 1. marca 2015 (zivot.azet.sk) – Vitálnej dáme by ste celkom isto tento vek nehádali. Na jej ladných a svižných pohyboch vidno, že to má v krvi. Keď sa pýtam, čo robí, aby sa udržala v takejto kondícii, so smiechom hovorí: „Nič! Jem všetko, čo mi chutí. No veru, aj som posledné dva roky pribrala. Blíži sa leto, musím schudnúť do plaviek, lebo s veľkým bruchom by som isto nevyšla von.“

Nechcem generalizovať, no väčšina jej rovesníkov len sedí doma a sleduje, kde ich bolí, a nadáva na všetko naokolo. Životný elán môžu pani Guste závidieť aj oveľa mladší. Nezabudla, že život je pekný vtedy, ak sa z neho dokážeme tešiť. Okrem tanca jej veľkú radosť robí najmä početná rodina. Dvaja synovia s manželkami, vnúčatá a dokonca aj pravnúčatá. „Práve včera som bola navštíviť svoju vnučku a jej polročného synčeka. Ona jediná je tanečnica, pôsobí v Prahe v divadle Laterna Magika a je veľmi šikovná, som na ňu pyšná.“

Znova na javisku

V dejinách slovenského baletu má čestné miesto, je to jedna z najpozoruhodnejších primabalerín, ktoré tancovali na javisku Slovenského národného divadla. Teraz sa tam vrátila opäť, v baletnej novinke Z rozprávky do rozprávky stvárňuje starú mamu. Jej život sa stále točí okolo tanca. Nevynechá ani jednu premiéru, ale hovorí: „Bližší mi je klasický tanec, moderna ma nevie už tak nadchnúť. Páči sa mi neoklasika, keď sa moderné veci robia klasickou technikou, tam sa dá oveľa viac ukázať. Asi patrím k starej garnitúre.“

Keď príde reč na najmladšiu generáciu, skúseným pohľadom ju zhodnotí: „Sú technicky výborní, lepší, než sme boli my v ich veku. Je to tým, že majú možnosť učiť sa od skvelých pedagógov, chodia na zahraničné stáže. Vďaka ruskej škole majú skvelé nielen nohy, ale aj prácu s hornou polovicou tela. Nebývalo to vždy tak, väčšinou zostával strohý výraz. Aby tanečník pracoval aj s pohľadom, emócie boli čitateľné z každého pohybu paží, to priniesla práve ruská škola.“

Hyperaktívne dievčatko

Vraciame sa v spomienkach ďaleko, do čias detstva. „Bývali sme v Bratislave na Žilinskej ulici a tade chodil občas cirkus, presúval sa zo stanice po Šancovej až na Námestie slobody. Tam som prvý raz videla deti v krásnych sukienkach a ružových cvičkách s mašličkou. Cvičili s rodičmi a mne sa to veľmi páčilo. No a bola som živé dieťa. Oproti nášmu domu bol vtedy veľký park, to bol môj svet. Prvé stretnutie s baletom bolo nezabudnuteľné. Raz ma prišla zobrať susedka, že ideme na návštevu. Mamičke povedala, aby ma krásne obliekla a vzala ma do divadla na Šeherezádu. To bola nádhera! Všetky tie svetlá, kostýmy… ani som nedýchala.“

Mohla mať asi osem rokov, ale na balet začala chodiť až neskôr. V škole sa učiteľka pýtala dievčat, čím chcú byť, keď vyrastú. Zaradom hovorili, že chcú byť filmové hviezdy, len jedna povedala, že chce byť primabalerína. A malej Augustíne to vŕtalo v hlave. „Skamarátili sme sa a ona ma vzala do baletnej školy vynikajúcej učiteľky Elly Lehotskej Fuchsovej, ktorá bola kedysi slávnou primabalerínou v SND. K nej som začala chodiť ako dvanásťročná a od začiatku mi hovorila – ty musíš tancovať! A vo mne tá túžba rástla stále viac a podriadila som jej všetko, ani gymnázium som nedokončila.“

Pripravená na konkurz

Zo žiačky sa veľmi rýchlo stala asistentka, Ella Lehotská Fuchsová ju poverila vedením tréningov vo svojej škole. „To bolo vtedy, keď čakala svojho druhého syna, Janka. Dávala nám stále ťažšie úlohy, aby som bola dobre pripravená na konkurz do divadla. Vďaka nej som ho zvládla veľmi dobre, lebo som už všetko ovládala.“ Už v sedemnástich sa dostala na prvú divadelnú scénu ako elévka. Čakali ju ešte kvalifikačné skúšky. Aj tie zvládla vynikajúco a zakrátko dostala trvalý angažmán. Prvá rola na doskách SND bola v predstavení Rapshody in Blue, nasledovalo Bolero a potom plno ďalších. Mladú talentovanú baletku si všimli aj kritici a v novinách sa začali objavovať pochvalné recenzie.

Svaly majú zlú pamäť

Na to, ako sa cítila pred svojou prvou premiérou, sa tak ľahko nedá zabudnúť. „Samozrejme, že som mala trému. Bolo to náročné, pretože sme tancovali už na špičkách, boli tam ťažké tanečné prvky.“ Tréma či pocit zodpovednosti nezmizli ani rokmi. Keď ju čakalo predstavenie s náročnou choreografiou, vždy mala ten istý pocit nepokoja.

Známy slávny tanečník Nurejev povedal, že svaly majú zlú pamäť a pani Augustína vysvetľuje: „Aj keď nemáte predstavenie, musíte stále svaly udržiavať v kondícii, lebo sa vám stane, že síce viete, čo máte robiť, ale nepodarí sa vám to. Nejde to.“

Aby človek mohol robiť túto prácu, musí byť muzikálny, vytrvalý, pracovitý a ctižiadostivý. A, samozrejme, musí milovať tanec. A či si niekedy aj poplakala? Spomína na jednu inscenáciu, v ktorej ju a kolegyňu vytrápili kožené špičky. „Keď sú textilné, tak sa prispôsobia skôr. Ale tieto kožené boli nepoddajné, nedali sa rozcvičiť. Ťažko sa v nich tancovalo, nohu neustále vracali späť. Kolegyňa vymyslela, že si na premiére trochu uľahčíme a urobíme jednoduchší prvok. Lenže choreograf si to, pochopiteľne, všimol a bolo zle. Zvolal schôdzu a tam mi pred všetkými vyčítal. Darmo som vysvetľovala, že to nešlo, pohrozil, že sa to odrazí na mojej kvalifikácii. Nedala som sa a povedala mu, že si nemyslím, že by takáto drobnosť mohla rozhodnúť o kvalite tanečnice a hrdo som odkráčala preč. A to som nemala robiť, lebo všetci sa urazili. Tak som sa vrátila a povedala som – ospravedlňujem sa za to, že som odišla, nie za to, čo som povedala,“ smeje sa na dávnej historke.

Plisecká a tí druhí

Ako mladej baletke sa jej pošťastilo absolvovať stáž v baletnom učilišti pri Boľšom teatri v Moskve. Ešte dnes, keď o tom hovorí, má rozžiarené oči. „Učili tam samé veľké hviezdy, napríklad Sulamif Messererová, teta Pliseckej zo známeho baletného klanu Messererovcov. Podarilo sa nám chodiť každý deň na predstavenia a mohli sme sa ísť pozrieť aj na tréning do Boľšovo teatra. To bolo niečo! Všetky vtedajšie hviezdy tam boli. Videli sme, ako prichádzajú na tréning, ako sa rozcvičujú… také mená ako Preobraženskij, ten mal figúru ako Michelangelove sochy! Prišla Plisecká a ani sme nedýchali! A v kútiku cvičili aj staršie dámy, bývalé baleríny, každý si ich tam vážil.“

Krásne roly

Primabaleríne sa podarilo skĺbiť s prácou aj rodinný život. Počas aktívnej kariéry porodila dvojčatá chlapcov. Ani jeden sa tancu nevenuje, hoci k javisku mali odmalička blízko. „Istý čas sme bývali na riaditeľstve SND na Gorkého, bývalé administratívne priestory prerobili na byty, bývalo tam viac umelcov. Chlapci boli na každom baletnom predstavení, napodobňovali tanečníkov. Radi chodievali do rekvizitárne, tam sa hrávali so zbraňami.“

Byť baletkou je povolanie, ktoré sa nedá robiť celý život. Sú však možnosti, ako zostať pri tanci, aj keď sa skončí aktívna kariéra. Pani Herényiová hovorí: „Nemôžem sa sťažovať, tancovala som krásne roly, užila som si toho naozaj dosť, obsadzovali ma do hlavných úloh, kým som bola v najlepších rokoch. Ešte ako štyridsaťročná som tancovala v tretej verzii Labutieho jazera, predtým som už v dvoch rôznych účinkovala. Niekto musí skončiť skôr, iný má silu a disciplínu dlhšie. Ja som vydržala dlho práve pre tie krásne roly, ktoré som tancovala. A potom som pokračovala v SND ďalej. Mala som viacero pracovných úrazov, aj roky pribúdali, tak som prešla na funkciu asistentky choreografa a viedla som tréningy. Ale aj to sa skončilo, pretože vtedajší šéf sem pozval baletných pedagógov z Ruska, manželský pár, ja som dostala ponuku zo západného Nemecka a odišla som tam učiť. Dva roky mi však úplne stačili. Manžel bol po celý čas doma sám, už som chcela ísť domov a byť s ním.“

Občas byť lenivá

Gusta Herényiová začiatkom roka z rúk prezidenta prevzala vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. stupňa. „Bol to krásny večer, celá atmosféra bola úžasná. Už to, ako prichádzala hradná stráž v slávnostných unifiormách, pomalým, dôstojným krokom, ma dojalo. Som za túto poctu veľmi vďačná.“