Disciplínu pri tanci i voči sebe samému považuje za nesmierne dôležitú. Technická dokonalosť však nemôže nahradiť emócie. Za svoj najväčší umelecký úspech považuje projekt, ktorý finančne skrachoval. Osobný príbeh i spôsob, akým Mário Radačovský, šéf baletu Národného divadla v Brne, pracuje s tanečníkmi, môže slúžiť ako inšpirácia pre všetkých, ktorí sa snažia viesť ľudí k veľkým výkonom.

BRNO 17. júla 2015 (Klaudia Lászlóová I etrend.sk)

Každý, kto si pozrel film Čierna labuť režiséra Darrena Aronofského, si o balete mohol utvoriť predstavu, že sa v ňom stretávajú tie najhoršie stereotypy práce s ľuďmi a tie najpatologickejšie pozície vzťahu jednotlivca k vlastnej práci. Videli ste tento film?

Áno, ale… Naše prostredie je úplne normálne, je ako každé iné pracovné prostredie, čo sa týka ambícií. Mať ambície je predsa prirodzené. V balete to zďaleka nie je také chorobné, ako to bolo prezentované v Aronofského filme. Mňa to trošku popudilo a jeden z najznámejších choreografov v USA dokonca napísal režisérovi protestný list.

Vy sám ste tancovali v Labuťom jazere. Ako si na to spomínate?

Tancoval som princa Siegfrieda a bola to jedna z mojich najlepších úloh. Je to balet všetkých baletov, ktorý ľudia notoricky poznajú. V Brne v súčasnosti hráme jeho modernú verziu Black and White (Čierna a biela) a plánujeme ju predstaviť aj v bratislavskom Slovenskom národnom divadle (SND) v novembri tohto roka.

Ako teda v skutočnosti vyzerá práca s tanečníkmi?

Naše povolanie je založené na silnej disciplíne. A poviem aj hroznú vetu, že v tanci demokracia neexistuje. Prístup choreografa je a musí byť zároveň osobný, pokiaľ nie je, je to oveľa horšie. Často sa pohybujeme na tenkom ľade, snažíme sa ľudí dostať k výkonom, dosiahnuť, aby neustále prekonávali sami seba, ale zároveň musíme cítiť, keď je to už priveľa. V starej škole platilo, že až keď na tanečníka nakričíte, takmer ho degradujete, iba vtedy začne naozaj tvrdo pracovať. To nie je pravda a už sa to posunulo niekam inam. Ale v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia používali choreografi dokonca aj paličky. Dodnes v niektorých krajinách deti v útlom veku podrobujú tvrdému tréningu, v Číne vám dokonca určia, že sa musíte stať tanečníkom. Ale to sú výnimky, nie pravidlo.

Takýto silový prístup nie je dobrý asi v žiadnom povolaní.

V tanci má silu v rukách choreograf alebo umelecký šéf, ktorý zo svojej pozície môže donútiť ľudí, aby pracovali aj proti svojej vôli. Lenže takto to nemôže nikdy fungovať. My vedieme tanečníkov k tomu, aby mali sebadisciplínu. Aby pracovali nie preto, že to Radačovský tak chce, ale aby sami robili vedome všetko preto, aby spĺňali kritériá a boli lepšími.

Spomínate si, ako viedli vás, keď ste začínali?

Na tanečnom konzervatóriu nás učili disciplíne od prvého momentu. Občas je potrebné aj trochu zvýšiť hlas, ale nie tak, aby potom mal z toho dotyčný psychický problém. Komunikácia je dôležitá. Tanečníci musia dennodenne posúvať svoje fyzické možnosti, aby publikum chodilo do divadla a bolo v pozitívnom zmysle šokované z toho, čo dokážu. Je však chyba, keď sa na to ide hekticky. Skokan do výšky si určí cieľ preskočiť dva metre a o desať dní si povie, že preskočí dva metre päť. Tanec sa nedá odmerať, ale zároveň vieme, že do termínu predstavenia sa musíme dopracovať k niečomu, čo môžeme prezentovať pred publikom.

Na konferencii Happy Company ste hovorili o tom, aké je dôležité v tichu počúvať emócie. Darmo je tanečník akrobat, ak je to chladné, nie je to ono. Nie je prísnosť pri technických veciach tanca na úkor emocionálnej stránky predstavenia?

Môže sa to stať. Ak povedzme mladému tanečníkovi nedovolíte, aby urobil na javisku chybu, môžete ho umelecky doslova zabiť. Ak sa tanečníci sústreďujú predovšetkým na to, aby neurobili chybu, cíti to aj publikum. Tanečník musí byť na pódiu predovšetkým pravdivý. Diváci mu odpustia chybu, ak má predstavenie správnu energiu.

Pôsobili ste v zahraničí ako tanečník aj choreograf. Je rozdiel pracovať v holandskom, českom či slovenskom súbore?

Na Slovensku máme krásne divadlá a v nich úžasné podmienky, až sme nimi niekedy rozmaznaní. Ale prístup k ľuďom a finančné podmienky v umení nie sú najlepšie. V Holandsku je tanečné umenie cenené veľmi vysoko, ak dosiahnete nejakú úroveň, tak patríte medzi spoločenskú elitu. U nás sú napríklad operní speváci hodnotení finančne i spoločenským statusom oveľa vyššie ako tanečníci. Na Slovensku ani netušíme, akých vynikajúcich tanečných umelcov máme, po galavečere vám predstavia všetkých spevákov, ale nepredstavia jediného tanečníka. Slovenský balet je úrovňou porovnateľný s českým, ale o našich susedoch platí, že majú oveľa väčšiu potrebu ako my chodiť do divadla.

A predsa za svoj najväčší umelecký úspech považujete projekt, ktorý sa zrodil tu na Slovensku. V predstaveniach Baletu Bratislava, ktorý ste viedli dva roky, emócia určite nechýbala.

Deväť ľudí odišlo v roku 2010 zo SND po mojom odvolaní so mnou do neistoty, vzdali sa stabilného miesta. Boli sme malý intímny tím, vo väčších súboroch zohratosť ani nemôže fungovať tak ako nám vtedy. Boli sme všetko ľudia, ktorí v niečo veria a spoločne za tým idú. Bol medzi nami obrovský súzvuk, urobili sme pár úžasných predstavení, ktoré sme dokázali nacvičiť za rekordne krátky čas. Boli sme takí zohratí, že keď som ako choreograf nemohol prísť, tanečníci skúšali sami, akoby som tam bol. Boli sme navyše úplne odlišných charakterov, dokonca aj národností. Ale kvalita predstavení bola na veľmi vysokej úrovni a to ma napĺňalo. Veľakrát sme s predstaveniami vycestovali aj do zahraničia, hoci z obchodnej stránky to bol totálny debakel. Napriek tomu to považujem za jeden z najväčších úspechov mojej kariéry umeleckého šéfa.

Prečo sa tento projekt neudržal?

Ľudia sú ochotní zaplatiť za tanečné predstavenie tak desať až pätnásť eur, pričom cena lístka by mala byť aspoň päťdesiat, aby sa nám to rentovalo. Investoval som do toho veľa vlastných peňazí, aj Nová scéna sa nám snažila pomôcť, ale finančne projekt skrachoval.

V súčasnosti pôsobíte ako šéf baletu v Brne. Čo vás tam priviedlo?

Dostal som ponuku. V Brne ma už poznali, niekoľkokrát sme tam vycestovali s Baletom Bratislava a pred dvadsiatimi rokmi som tam pôsobil ako sólista. Išiel som do Brna, lebo som mal pocit, že ma tam chcú, pričom na Slovensku som mal v SND opačnú skúsenosť. Zažil som neférový proces odvolávania a veľa negativity, stálo ma to neuveriteľne mnoho energie.

Veľa ľudí sa okolo štyridsiatky dostane do stavu, keď potrebuje skoncovať s dovtedajším životným štýlom. U tanečníkov je to predurčené fyzickou stránkou veci. Ako ste prežívali obdobie, keď ste museli prestať tancovať?

Tesne po tridsiatke je tanečník na vrchole svojej kariéry a to sa dialo aj u mňa. Keď som v roku 2006 prišiel do SND ako umelecký šéf, mal som 36 rokov. Cítil som, že to s mojím tancovaním už ide z kopca a moje priority sa menia. Už vtedy som okrem tanečníka bol aj choreografom a umeleckým šéfom. Tieto nové priority akoby nahradili tanec. Nebolo to však ľahké, predtým som denne šesť hodín trénoval. Keď som zrazu prestal, bol som veľmi podráždený. Ale uvedomil som si to, začal som sa pravidelne pohybovať a upravilo sa to.

Ako si spomínate na svoje posledné predstavenie?

V čase, keď ma v SND odvolávali, som tancoval v premiére Made in Canada. Keď sa otvorila opona, ešte som nespravil ani krok a obecenstvo, okolo šesťsto ľudí, už burácalo. Bol to jeden z mojich najkrajších zážitkov na pódiu, keď ma ľudia potleskom odmenili za to, čo som podľa nich robil správne. V tom momente som si povedal, že končím s tancovaním, pretože už nič úžasnejšie nezažijem, že chcem zatvoriť knižku tanečníka a prejsť na druhý breh.