Carl Davis (79) je svetovou celebritou, hoci na prvý pohľad pôsobí ako hociktorý milý starší pán. Skladateľa a dirigenta však poznajú aj v Hollywoode. A teraz pracuje v Bratislave.

BRATISLAVA 9. december 2015 (Monika Macháčková,zivot.cas.sk)

Ako sa sem dostal? Riaditeľ baletu SND Jozef Dolinský oslovil na spoluprácu choreografa Daniela de Andradea a ten mu ponúkol projekt Nižinskij. Je to niečo ako životopisná inscenácia o baletnom géniovi a Carl Davis je autorom hudby. Na doskách našej prvej scény sa konala minulý týždeň svetová premiéra za účasti hudobného skladateľa. „Ja som sa oboznámil s Nižinským a hudbou Ballet Russes ešte v minulosti. Bola to príležitosť zapojiť sa do tohto procesu a predstaviť divákom môj vlastný pohľad na život a dielo tohto výnimočného umelca,“ hovorí skladateľ.

Bola to pre neho prvá skúsenosť so slovenským divadlom, no netajil nadšenie. „Je to pre mňa nové, nielen súbor, ale aj táto krajina. Predtým som pracoval s ľuďmi z Prahy. Každopádne, každý baletný súbor je medzinárodný. Je naozaj ojedinelé naraziť na taký, ktorého tanečníci sú jednej národnosti. Ja som tu za Ameriku,“ konštatuje s úsmevom.

Kto je Carl Davis?

Naozaj výnimočný umelec. Narodil sa v New Yorku, ale väčšiu časť života žije v Británii, kam sa priženil. Už ako veľmi mladý začal spolupracovať s rôznymi baletnými scénami. V šesťdesiatych rokoch sa presadil v Londýne, komponoval hudbu nielen pre divadlo (napríklad Royal Shakespeare Company, kde spolupracoval so sirom Lawrenceom Olivierom), ale i pre televíziu a film. A to po celom svete. Ako dirigent pôsobil na mnohých scénach, spomeňme takú významnú inštitúciu, akou je Opera v New Yorku.

Nemé filmy

Jeho skladby zneli i na ceremoniáloch udeľovania prestížnych Oscarov. „Hollywood je pre mňa záhadou,“ hovorí o centre filmového diania. „Toto mesto má svoje vlastné pravidlá. V určitom zmysle som tam vždy len návštevou. Mám dcéru, ktorá pracuje vo filme a Los Angeles miluje, potrebuje tam žiť. Pre mňa však Hollywood nikdy nebol jedinou možnosťou. Nemôžete tam prísť a robiť balet a ani produkcie, ktoré vytvárame priamo v Londýne. Ale áno, bol som tam veľakrát, aj pri tvorbe nemých filmov, keď som hudbu nielen vytvoril, ale aj naživo hral ako súčasť filmu.“

Tu sa žiada vysvetlenie. Carl Davis sa totiž pustil do zvláštnej práce – komponuje hudbu k pôvodným nemým filmom. Projekt The Mutuals bol zameraný na obnovu dvanástich filmov Charlieho Chaplina a okrem toho „skrášlil“ aj filmy iných hviezd éry nemého filmu. Doteraz je to okolo päťdesiat kompozícií. „Budúce leto budeme v Prahe robiť remake nemého filmu Ben Hur. Na to sa veľmi teším,“ prezrádza.

Dialóg s Meryl

Popri svojej práci sa stretáva i so žijúcimi hviezdami. Ich zoznam by bol dlhý, najradšej spomína na charizmatickú herečku Meryl Streepovú. „V roku 1981 som s ňou robil film Francúzova milenka. Bol to jej prvý veľký úspech. Rovnako aj môj, odvtedy sa s ňou poznám veľmi dobre. Dokonca som vo filme hral, mali sme spoločnú scénu. Lenže mám hroznú pamäť na texty. Keď som ju zbadal, všetko som zabudol. Bolo to vtipné,“ spomína. Úzko spolupracoval i s Paulom McCartneym pri tvorbe Liverpoolskeho oratória. Táto skladba zaznela na mnohých svetových javiskách.

Je to chémia

V rozprávaní sme sa vrátili k bratislavskej produkcii. Carl s veľkou vášňou rozprával o Nižinskom, o jeho špecifickom spôsobe tancovania, o neľahkom osude. Keď som sa ho opýtala, kde sa v ňom vzala vášeň k hudbe, len sa usmial a povedal: „Myslím, že som sa s tou vášňou narodil. Existuje príbeh z môjho raného detstva. Keď bola moja matka so mnou tehotná, chodila na koncerty. Keď na javisku zaspievala sopranistka, reagoval som vraj kopaním v bruchu ako šialený… Nie je to niečo, čo získate zvonka. Keď sa ma ľudia pýtajú, ako komponujem, odpovedám im, že je to chémia, je to niečo, o čom som vedel, že je vo mne od narodenia.“

Majú to dnes skladatelia vážnej hudby ťažšie ako v minulosti? Carl v tom má jasno: „Nie, myslím si, že každé obdobie malo svoje problémy. Ak idete naspäť do 18. storočia, ktoré žilo klasickou hudbou, i vtedy museli byť skladatelia zamestnaní, aby sa mohli venovať hudbe. Aj Mozart, Beethoven či Bach buď pracovali na kráľovskom dvore, alebo inde. Vtedy jednoducho neexistovali umelci na voľnej nohe. A dnes? Klasickú hudbu počúva menej ľudí. Myslím, že v súčasnosti je ťažké dosiahnuť úspech v umení i napriek tomu, že žijeme vo svete médií. No na druhej strane, hudba sa šíri rýchlejšie a efektívnejšie. Otázka je, ako zaujať novú generáciu? Môžu ísť predsa na rockový koncert alebo do baru. Pre mňa je počúvanie klasickej hudby vždy vzrušujúcim momentom. Táto generácia nebola vychovávaná k tomu, aby uctievala klasickú hudbu. Pýtajú sa, čo si obliecť do divadla, kde si kúpiť vstupenku. To kedysi neexistovalo. Koniec koncov, dá sa to zmeniť, je to len o zvyku.“

Tancuje v mysli

Je presvedčený, že umenie zo sveta nikdy nezmizne. Bude sa len meniť. Tradícia návštev živých koncertov je však podľa neho v ohrození. „Je to neustála výzva pre autorov. Ako presvedčiť ľudí, že pri návšteve umeleckej inštitúcie zažijú naozaj neopakovateľný pocit. Hudba sa im totiž zdá statická, musia tam potichu sedieť. To nie je pravda! Pre mňa to nikdy nebol problém. Ja som šťastný, keď som v prítomnosti skutočnej hudby a je jedno, či ju hráte na syntetizátore, alebo klavírnom krídle,“ vysvetľuje a prízvukuje, že najdôležitejšie je mať dar počúvať a tvoriť hudbu. Vedieť oceniť geniálnu vec, akou hudba je.

Na záver som sa Carla Davisa opýtala, či je so svojím životom a dielom spokojný. „Kedysi som chcel byť spevákom, ale po tom, ako môj hlas zmutoval, som si uvedomil, že neviem spievať. Nepáčil sa mi môj hlas. Potom som chcel byť tanečníkom. Mal som asi 15 rokov, tajne som si kúpil baletné legíny, pozrel som sa do zrkadla a vedel som, že to tiež nie je dobrý nápad. Napokon som začal hrať a dirigovať. Povedal som si, že to všetko môžem robiť prostredníctvom hudby. Môžem napísať balet bez toho, aby som tancoval, ale v mojej mysli pri komponovaní tancujem. Nikto to však nevidí. Rovnako môžem dirigovať spevákov. Takže všetky svoje predstavy som prakticky premenil na realitu.“