BRATISLAVA 24. február 2017 (Eva Gajdošová I zazivasen.sk)

Po akej profesii ste v živote popri tanci pokukávali? Čím by ste boli, keby…
V rovine hypotetickej asi profesionálnym športovcom, možno hudobníkom. Neviem. Chodil som do futbalovej prípravky aj na ľudové konzervatórium, odbor gitara a bavilo ma to. Všetko sa zmenilo nástupom na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej, vtedajšiu Hudobnú a tanečnú školu. Mám vyštudovanú dramaturgiu a réžiu činoherného divadla, takže ktovie…

na balkóne Divadelného klubu v novej budove SND

Môžete zo svojho pohľadu vymenovať tri najdôležitejšie vlastnosti na to, aby človek mohol viesť baletný súbor?
V prvom rade podriadiť vlastné ambície inštitúcii, ktorá vás angažovala, nebrať nič osobne a vedomie zodpovednosti za rozhodnutia. To je z toho množstva predpokladov asi to najdôležitejšie. V teórii manažmentu je toho oveľa viac a ešte viac je toho v praxi. Ak napríklad nemáte stratégiu v práci s ľudskými zdrojmi, máte problém rovnako ako pri plánovaní dramaturgie bez vedomia súvislostí v kontexte marketingu.

vo svojej kancelárii v novej budove SND

Ste autorom sloganu Zaži skutočnú vášeň. Prečo práve vášeň je tým kľúčovým slovom?
Som spoluautorom tohto sloganu, ale s dosť podstatným impulzom k jeho vytvoreniu. Vášeň je to, čo nás vedie robiť veci najlepšie, ako vieme. Je v tom kúsok racionality, lebo viete, prečo to chcete robiť, ale podstatný je energetický náboj vôle, talentu a sebavedomia. To je vášeň. Pozrite si, ako sa hrá starý dobrý rokenrol. To je hudobná vášeň. Keď to nehráte ako o život, nemá to zmysel. To je pravda, nie hudobný podvod ako v súčasných hudobných smeroch a štýloch. Bez vášne by Rolling Stones, Robert Plant alebo Police nevypredali svetové turné. Je to vzťah k životnému štýlu, ktorý sa stáva vášňou. A rovnako je to v tanci, kde musí prevládať vášeň, ktorú nekúpite za žiadne peniaze, nad chladnou rutinou, ktorú, naopak, získate, len ak sa staráte o honoráre a tantiémy.

zo zákulisia príprav kampane Zaži skutočnú vášeň www.zazivasen.sk/sk/vitajte-na-webe-plnon-vasne/

Čo je popri práci vaším relaxom?
Celý život som športoval a navyše som sa pritom musel usmievať a hrať roly. Postavy baletných hrdinov z baletných inscenácií. Dnes, keď športujem, je to o vyvetraní si hlavy, o zabudnutí na stres a tisíce hlúpostí prameniacich v ľudskom egu, ktoré musíte zvládnuť, lebo sa na vás neustále valia z e-mailov, osobných rozhovorov a pracovných stretnutí. V jednom momente je všetkého veľa a vtedy si zbalím batoh a idem do lesa. Chcem byť len s ľuďmi, s ktorými chcem byť. A prichádza vášeň! Tatry, Veľká Fatra, kopce a lesy. Miesta, kde počujete samého seba. Vďaka priateľom som objavil bežky a už viem, čo robiť, keď je sneh a zima. Už mi neprekáža, že je mínus sedemnásť a na trati fúka sneh do očí. Padnete síce tristokrát, vstanete po tristoprvý raz, ale prekonáte samého seba. To ma v žiadnom prípade neprekvapí, lebo v balete som padal rovnako a rovnako som musel vstať a cvičiť ďalej. Vášeň pre pocit, že ste niečo zvládli a často nielen na tretí, ale možno dvadsiaty ôsmy pokus.

rozcvička pred futbalovým zápasom „musí byť“ :), SND má vlastný futbalový tím zložený aj z tanečníkov Baletu SND

Máte svoje vzory (tanečné, ľudské)?
Vzory som mal a bolo ich mnoho. Aj v profesii, aj v živote. Neskôr sa transformovali do ľudí, ktorí mi pomáhali. Rodina, priatelia, pedagógovia, kolegovia. Všeobecne sa vždy chceme na niekoho podobať až do okamihu, keď zistíme, že to je fatálna chyba. Vývoj vždy smeruje k prijatiu a potvrdeniu samého seba.

Labutie jazero v zákulisí / lúčenie sa so sezónou 2015/2016

Nikto vás v divadle nikdy nepočul a nevidel kričať… Ako je to možné?
Ba, kto videl v Modrom salóne Blake is Black a Útek od Orfea alebo v Banskej Bystrici Príbeh vojaka, tak ma videl a hlavne poriadne počul aj kričať! A ak Boh dá, ešte sa niečo z podobného kričania podarí, ale pri mojej dnešnej profesii nie je vhodné zvyšovať hlas. Aj keby som to mal ako plánovanú hereckú etudu pre niekoho, koho chcem presvedčiť. Ľudia v bežnom živote zvyšujú hlas, lebo hľadajú argument tam, kde nie je. Je v tom stres a strach, že zlyháte. Kričať v divadle na ľudí, hercov, tanečníkov je pre niektorých pracovná metóda. Všetko závisí od toho, akú cestu k cieľu si volíte. Pre mňa je cestou pochopenie v priebehu času. A viete prečo? Pretože veci sa stanú vždy tak, ako sa stať majú. Bez ohľadu na to, či vás trafí šľak alebo privriete oči nad tým, že ten človek v druhom rade napravo nie je koncentrovaný na svoju prácu, pretože si ráno zabuchol kľúče, cestou do roboty mu došiel benzín alebo sa len pochytil s manželkou a teraz práve uvažuje, ako to vyžehliť. A práve ten jeden bude zajtra najlepšie koncentrovaný a ďalším dvadsiatim sa stane to isté alebo niečo iné. Tak potom môžete kričať ako na lesy a aj tak príčinné súvislosti neovplyvníte. Čuduj sa svete, koniec koncov sa aj tak každý usiluje o svoje maximum a vy ste tam na to, aby ste mu pomohli povestným bičom a cukrom alebo motivovali tiež povestným bičom a cukrom. Tak potom načo kričať, keď aj tak neberiete veci osobne.

zo zákulisia príprav spotu ku pripravovanej premiére

Čo pre vás znamená slovo divadlo?
Snažíme sa tancom vytvárať iné svety a vzbudzovať paletu emócií v tých, ktorí prídu do hľadiska. My, ktorí žijeme v zajatí Aristotelovej poetiky, to robíme pre diváka. Na to je však potrebné veľké množstvo šikovných ľudí od autorov, kostymérov, šičiek, kulisárov, vodičov, ľudí zo zákulisia, ktorých nevidieť a dotiahnu všetky detaily. A až potom prichádzajú na rad interpreti, orchester či dirigent, pri ktorých opäť stoja ľudia, ktorých nevidieť. Je to časovo, fyzicky, psychicky a v neposlednom rade finančne náročné. Všetci musia byť navzájom vyladení a v súlade. Vtedy je to úchvatný zážitok, ktorý pociťujú aj naši diváci. Hlboko sa skláňam pred všetkými, ktorí ten zázrak aj podporujú, aj dokážu robiť, pretože je to ohromne ťažké, zodpovedné a robia to radi A na konci predstavenia sa výsledku zvykne tlieskať.

foto 1: so svojím otcom Jozefom Dolinským v inscenácii 4 man / foto 2: ako princ v Labuťom jazere
foto 3,4: v Labuťom jazere s Ninou Polákovou

Čo je ťažšie, tancovať alebo šéfovať?
Oboje je ťažké, tak ako všetko, čo chcete robiť dobre. Kondične sa však na šéfovanie nedá pripraviť. Zo stránky psychickej je šéfovanie ťažká drina, pretože vymyslieť niečo a aj to realizovať bolí a bez toho to nejde. Je to cesta do sedla Ploskej, pretože som zatiaľ nič ťažšie ako turista nezdolal. S tým rozdielom, že neviete, kedy sa to stúpanie skončí. Musíte ísť cez bolesť, ale na to sme v balete zvyknutí.

foto 1: S víťazom ceny Baletu SND na medzinárodnej baletnej súťaži v Astane, z ľava: Vasilyj Medvedej, Yerkin Rakhmatullayev, Jozef Dolinský / foto 2: diskusia s tvorcami inscenácie BESS a fanúšikmi divadla v rámci nového projektu Baletu SND „OKNO DO BALETU“ http://snd.sk/?okno-do-baletu

Máte nejaké neresti?
Ísť na Rakytov po fľaši borovičky tiež nie je zábava! Ešteže si v polovici stúpania môžete zapáliť cigaretu a pokochať sa krásami Slovenska a Sloveniek.

Jozef Dolinský so svojou neresťou

Váš najkrajší zážitok z tanca za posledné obdobie, prípadne najhorší…
Fandím interpretom Baletu SND a k tomu netreba nič dodávať. Vyhýbam sa najhorším, lebo z drvivej väčšiny produkcií, ktoré by som v súčasnosti mohol navštíviť, už vopred viem, že také môžu byť! A to sa snažím byť veľmi objektívny, chápajúci a hlavne laický divák. Apropo, januárová séria Slovana v KHL bol tiež pekný tanec!