Jedna je Slovenka a druhá Poľka, ale sú si veľmi podobné.  Martina Nadzamová a Katarzyna Grysko prepadli folklóru, profesionálne ho tancujú a učia folklór milovať aj deti a dospelých. Rozprávali sme sa s tanečnicami zo Slovenska  a Poľska počas výnimočného projektu Južné helokanie, ktorý spojil dva najvýznamnejšie ľudové súbory z týchto krajín: SĽUK a Śląsk.

BRATISLAVA 2. november 2017 (zenyvmeste.sk)

V Mestskom Divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave vládne čulý ruch. V zákulisí na chodbách sa vešiaky prehýbajú od pestrých kostýmov. Vystúpenie tu budú mať dva najdôležitejšie ľudové súbory: jeden z Poľska, druhý zo Slovenska. Nebude to súboj SĽUK verzus Śląsk, ale výsledok spolupráce v rámci projektu Južné Helokanie (helokanie znamená spev pastierov). Je to napínavé! Prípravy pred vystúpením trvali niekoľko mesiacov, pretože SĽUK tento večer okrem svojho repertoáru predvedie aj dva poľské tance. Práve skúšajú pred gala večerom.

V pozadí počuť hlas režiséra, na pódium každú chvíľu niekto vchádza a schádza z neho. Tanečníci ešte v športových oblečeniach cvičia posledné výskoky. V tom zhone sa mi podarilo porozprávať s tanečnicami: Slovenkou Martinou Nadzamovou a Poľkou Katarzynou Grysko.

Ako si zamilovali folklór

Obidve ženy žijú svojou prácou, aj keď sa k reprezentačným súborom dostali každá inou cestou. Martina Nadzamová vďaka svojej babičke prepadla folklóru už v detstve. „Všetky riekanky a celý svet mojej babičky z čias jej detstva sa vďaka nej stal súčasťou môjho detstva,“ spomína Martina, ktorá pochádza z malej dediny neďaleko Michaloviec. A tak Martina už ako 6-ročná tancovala v detskom súbore: najprv v Zemplínčeku, neskôr v Zemplínku a nakoniec v Zemplíne.

Kasia Grysko, ktorá napriek tomu, že sa narodila a vyrastala na Sliezsku, tamojšími tradíciami až tak nežila. „Som kríženec, otec je zo Sliezska, ale mama pochádza z východnej hranice Poľska a to znamenalo, že tie veľmi bohaté tradície, ktorými je Sliezsko známe, neboli u nás doma až tak silne zakorenené,“ spomína Poľka. Láskou k folklóru ju nakazila profesorka baletnej školy, ktorú Kasia navštevovala.

Ako sa Martina do SĽUK-u dostala

Ako došlo k tomu, že obe dámy tancujú v profesionálnych ľudových súboroch? Martina Nadzamová už na strednej škole vedela, že svoj život chce obetovať ľudovému tancu a preto po strednej zvolila Vysokú školy múzických umení. Po príchode do Bratislavy bolo jej najväčším snom tancovať v SĽUK-u. Nie hneď však získala odvahu uchádzať sa o miesto vo vyhlásenom súbore. „Zdalo sa mi to nedosiahnuteľné, a preto keď som bola prváčka, či druháčka ani som sa nepokúšala prihlásiť na konkurz,“ spomína Martina.

Vysvetľuje, že pre ňu je to veľká česť a že na konkurz sa chcela lepšie pripraviť. A podarilo sa! Už tri roky profesionálne tancuje v tomto reprezentačnom súbore. Zvláda tiež vysokú školu, kde jej profesori vychádzajú v ústrety, aby stíhala aj jedno, aj druhé.

Śląsk namiesto herectva

Začiatky Kasi so skupinou Śląsk siahajú tiež k strednej škole: baletnú školu ukončila špeciálnym vystúpením, ktoré sledovali riaditelia rôznych kultúrnych inštitúcií, okrem iného aj zo súboru Śląsk. Práve riaditeľ Śląska si vyhliadol tanečnicu Kasiu a ešte dvoch ďalších chlapcov a ponúkol im prácu v kolektíve.  Pre ňu to bola len alternatíva, pretože mladučká Kasia vtedy snívala o hereckej kariére a poslala prihlášku na vysokú školu divadelnú v Krakove. „Povedala som vtedy riaditeľovi Śląska, že ponuku príjmem, keby ma na vysokú nezobrali,“ spomína.

Prijímačky boli pre ňu veľkou lekciou pokory. „Stiahli ma na zem, keď mi porotcovia povedali, že to ešte nie je ten správny moment a na divadelnú školu ma neprijali,“ popisuje. Vtedy si sľúbila, že o rok to skúsi znova. „Ale v priebehu toho roka ma tanec pohltil, mali sme veľa zaujímavých vystúpení v zahraničí, dorazili sme aj do vysnívaného Japonska, a tak som prestala myslieť na herectvo,“ popisuje s úsmevom. So súborom Śląsk je spojená už 16 rokov!

Cestovanie a syn

Čo je zaujímavé, v skupine pracoval aj manžel Kasi Grysko – hudobník a nejaký čas vystupovali na jednom pódiu. Neskôr na svet prišiel ich syn Antoś, kvôli ktorému si Kasia na dva roky dala v tanci pauzu. Návrat na pódium nebol ľahký, najmä po kondičnej stránke, aj keď neskrýva, že ťažké je aj to, že pre časté služobné cesty musí zvládať odlúčenie od syna. Keď mi to rozpráva, zbadám že predo mnou sedí nielen pekná dievčina, fantastická tanečnica, ale aj zodpovedná mama.

Uvedomujem si, že dnes sa stretávame v Bratislave, ale zajtra súbor cestuje do Budapešti a potom do Zagrebu. Pre Kasiu sú to nielen emócie, skúšky, vystúpenia, potlesk, či turistické atrakcie, ale aj smútok za najbližšími.

Fľaškový tanec alebo krakoviak?

Obe dámy sú svojou prácou očarené, pre obe je to profesia a hobby zároveň. Veľká spokojnosť a splnené sny. Keď sa pýtam, ktoré tance sú ich obľúbené Martina priznáva, že ma slabosť pre tie vychodniarske z jej regiónu, pod ktoré patrí tanec Fľaškový, ale rada tancuje aj iné regióny, napríklad tance z goralskej tanečnej oblasti. „,Páči sa mi, čo všetko sa dá tancom vyjadriť, čo pri tancoch z tej ktorej oblasti môžeme pociťovať, či už ide o radosť, hrdosť, cudnosť… Neskutočne obdivujem túto farebnú paletu možností, ktorú ľudový tanec ponúka,“ s nadšením popisuje Martina. Pani Kasia miluje tance, ktoré o niečom rozprávajú, majú dej. K jej obľúbeným patrí krakoviak, v ktorom sa objavujú Tatári, dochádza k únosu dievčat a potom jedna z nich strháva čiapku vodcovi Tatárov.

„To je zaujímavý dej, v ktorom sa môžem realizovať aj ako herečka,“ hodnotí. Aj ona hovorí, že súčasťou ľudoviek je hra medzi mužom a ženou.

Učiteľky tanca

Zujímavé je, že obe dámy, okrem každodenných niekoľko hodinových povinností, rozcvičiek, skúšok či vystúpení, pracujú aj s deťmi a mládežou. Obe sú učiteľkami tanca. Martina učí deti v detskom folklórnom súbore Prvosienka a dospelých vo Vysokoškolskom súbore Gymnik. Kasia stavila na súčasný tanec, do ktorého zapája prvky folklóru. „Napísala som projekt, ktorým som oslovila riaditeľstvo kultúrneho domu Karolínka v mojom rodnom Radzionkowie a uspela som,“ popisuje a s hrdosťou sa chváli, že skupina práve tento rok slávi 5. výročie.

Oberek a polonéza na slovenský spôsob

Vďaka výnimočnému projektu Južne helokanie majú dámy príležitosť zoznámiť sa a my sme pri tom. Pred nimi je vystúpenie a treba povedať, že ťažšiu úlohu má dnes Martina, pretože ona a jej kolegovia zatancujú dva poľské tance: polonézu a oberku. Martina si pochvaľuje, že v polonéze pociťuje čosi honosné a páči sa jej pekná priestorová kresba tanca.

„Je to niečo iné ako slovenské ľudovky, polonéza zachytáva iný temperament,“ konštatuje. Oberok ju prekvapil. „Je neuveriteľné, ako vysoko ma v tom tanci dvíha partner, ani som si nemyslela, že tak vysoko budem lietať,“ hovorí s úsmevom.

Poľský živel v slovenskom prevedení

Pýtam sa Kasi, či niekedy tancovala slovenské tance a ona si zaspomína na najfantastickejšieho slovenského choreografa Juraja Kubánku, ktorý špeciálne pre súbor Śląsk pripravil choreografiu  v programe So Śląskom v Európe. Ide o projekt, ktorý vznikol v čase, keď sa Poľsko začlenilo do schengenského priestoru. Tanečníci v ňom predstavili tance rôznych európskych krajín, aj tie slovenské. Pýtam sa teda pani Kasi, ako sa jej páčia poľské tance v slovenskom prevedení.

„Pozorovali sme ich počas skúšky a boli sme dojatí, keď sme videli, ako fantasticky tancujú,“ chváli slovenských tanečníkov, ktorí do tancov vedia vložiť autentické emócie. „Je to neuveriteľné, ale ja som tam videla náš poľský živel, oni zatancovali naše národné tance tak ako to robia Poliaci a nám sa zdalo, že to dokážeme len my,“ zhrnie s úsmevom.