Akí démoni sa človeku vkrádajú do života i snov? Akú úlohu si v ľudskej duši vyárendovali? A mučia či vábia, keďže pred nimi niet úniku? Aj otázky tohto druhu vyprovokuje v mysliach inscenácia Ghost/Prízrak.
BRATISLAVA 1. marca 2018 (Pravda, Jena Opoldusová)
„Najradšej by som bol, keby divák odchádzal z predstavenia emocionálne dotknutý,“ hovorí Peter Mika. V Španielsku žijúci a v rôznych európskych mestách tvoriaci choreograf, ktorý ho pre banskobystrické Divadlo Štúdio tanca pripravil. Premiéra je v piatok večer.
Každého z nás prenasleduje nejaký prízrak. Niektoré nás navštevujú v noci, iné zas hľadáme celý život. Ich neviditeľná prítomnosť nás vedie k reálnej vízii a úprimnému hľadaniu našej túžby. Podnecuje v nás to najlepšie, uchvacuje, ale aj zvádza a deštruuje. „Z mojej strany je to skôr úvaha. Vnútorný pohľad na vlastné túžby a sny, ale zároveň aj spomienky a životné skúsenosti. Snažil som sa vyjadriť, ako sa tieto smery mojich myšlienok prelínali a prelínajú počas života,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu hosťujúci choreograf.
Cesta od tanečníka k choreografovi bola logická
Prostriedkami súčasného tanca rozpráva príbeh vnútorného sveta nepokojného človeka. Pohybovými situáciami, ktoré sa nevymykajú z tanečného rámca, majú však aj veľa spoločného s divadlom, vyjadruje rozmanité emocionálne stavy a poryvy. Dôležitú úlohu zveril svetelnému dizajnu, ktorý vytváraním atmosféry umožňuje podľa jeho slov oveľa širší emocionálny záber. A hoci v prvom rade ide o súčasný tanec, pracuje aj s textom. „Nevysvetľuje dej predstavenia, hovorené slovo je skôr prostriedok na vyjadrenie myšlienkového stavu protagonistov. Iný nástroj na ,vyfarbenie’ ich charakterov,“ vysvetľuje Peter Mika.
Keď sa rozhodol stať tanečníkom, o kariére choreografa nesníval. Už ako poslucháča Vysokej školy múzických umení ho oslovil na spoluprácu francúzsky choreograf Bruno Genty, ktorý ho pozval do Paríža. Ako profesionálny tanečník pôsobil neskôr v súboroch vo Frankfurte, v Mníchove i Londýne.
Okrem iných ocenení získal aj cenu Nadácie Rudolfa Nurejeva. „Súťaž v Paríži bola v prvom rade obrovský stres, bolo tam veľa tanečníkov. Atmosféru súperenia nemám rád. Myslím, že umenie a súťaž sú dve rôzne aktivity,“ prezrádza. Rozhodnutie venovať sa choreografii vyplynulo celkom prirodzene, pretože v súboroch, v ktorých pracoval, sa od tanečníkov vyžadovala aj kreativita. A jeho tvorba vždy bavila.
Dvadsať rokov? Nepredstaviteľné
„Peter Mika je veľmi vyzretý choreograf a človek. Jeho tvorba je zárukou profesionality i vysokého štandardu pohybovej kultúry,“ vysvetľuje choreografka a riaditeľka banskobystrického Divadla Štúdio tanca Zuzana Ďuricová Hájková, prečo práve jemu zverila prvú premiéru v rámci osláv 20. výročia založenia profesionálneho telesa. A pripomína, že dve predchádzajúce predstavenia, ktoré Peter Mika pre divadlo vytvoril, boli veľmi úspešné a v repertoári sa dlho udržali.
Keď divadlo súčasného tanca zakladala, nevedela si takú vzdialenú budúcnosť ani len predstaviť. „Vtedy som odchádzala z tanečného odboru konzervatória, lebo som sa chcela venovať divadlu. Riaditeľ mi povedal, že do roka budem naspäť. Že v Banskej Bystrici nedokážeme utiahnuť tanečné divadlo. Bola som však presvedčená, že to pôjde,“ spomína. A išlo. S pôvodnou tvorbou precestovali mnoho miest troch kontinentov.
„V porevolučných rokoch bol vo svete veľký dopyt po kultúre postkomunistických krajín. Ako malé funkčné a reprezentatívne teleso sme uspeli vo výbere ministerstva kultúry alebo Divadelného ústavu. A potom sa nám neraz stalo, že v lokalitách, kde sme už boli, mali opätovne záujem nás predstaviť,“ hovorí pre Pravdu Zuzana Ďuricová Hájková. Súčasný tanec nemal v našich zemepisných šírkach nikdy na ružiach ustlané. Súbory vznikali a zanikali. Divadlo Štúdio tanca žije.
Viac sa dočítate na pravda.sk