Šéfdirigent Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave Peter Valentovič inicioval uvedenie tanečného predstavenia na hudbu Bizetovej opery Carmen v adaptácii ruského skladateľa Rodiona Ščedrina.
BRATISLAVA, 23. januára 2019 (SME blog, Viera Polakovičová)
Uskutočnila sa v spolupráci so Slovenským divadlom tanca v choreografii Jána Ďurovčíka v piatok 18. januára.
Ruský autor vytvoril hudbu pre balet pre svoju manželku, slávnu primabalerínu Maju Pliseckú, neskôr vytvoril z kompozície orchestrálnu suitu s bicími nástrojmi a v tejto podobe žije dielo ďalej a inšpiruje tanečníkov k tvorbe. Ján Durovčík je autorom libreta, choreografie aj réžie predstavenia v Slovenskom ropzhlase. Carmen stvárnila Katarína Kaanová, postavu Dona José Miroslav Martinovič, Micaëlu tancovala Ivana Kučerová, Matej Oškera stvárnil postavu Escamilla.
Na pódiu Veľkého koncertného štúdia Slovenského rozhlasu to bolo zaujímavé divadlo – minimalistická scéna Jakuba Klima pozostávala zo šikmo postavených bielych panelov, ktoré vyhradili priestor pre 9 tanečníkov a po ich bokoch a vzadu sedeli orchestrálnu hráči. Hore stál dirigent, po bokoch a v pozadí to boli hráči na bicie nástroje. Vkusne namontované malé lampičky na pultoch orchestrálnych hráčov dokázali vytvoriť komornú atmosféru, a tak hudobníci nenarušili akciu na pódiu. Ščedrinova hudba je dobrou redukciou niekoľkohodinovej opery a poskytuje dostatočný priestor pre tanečníkov. Osobne veľmi vítam obohatenie hudby o tanec a jej ozvláštnenie výtvarným umením. Minimalistické koncepcie produkcií som si obľúbila už v Paríži v deväťdesiatych rokoch v špeciálnom divadle pre tanec Théâtre de la Ville a mám k nim silný vzťah dodnes. Carmen som prijala ako celok, choreografia vyjadrila základné motívy dojímavého, dobre známeho, tragického príbehu temperamentnej devy. Páčili sa mi vedomé nuancy Jána Ďurovčíka, keď hlavné postavy tancovali akoby v zrkadlovom obraze – namiesto Micaëly to bol Don José alebo namiesto Carmen to bol Escamillo, aby dianie vyvrcholilo v pohybe nositeľa deja (toho, ktorý v opere na tom-ktorom mieste spieva) až na konci sekvencie, čím sa umocnili dej a umelecká výpoveď. Nedokázala som prijať prvky slovenského folklóru, boli pre mňa cudzím elementom, napríklad tam, kde v hudbe prichádza Escamillo ako toreádor a ide o isté “španielske cliché”, ktoré nevdojak očakávame, tancuje Matej Oškera odzemok.
V každom prípade som mala zážitok z celku, z hry so svetlom (Matúš Gazdík), z krásnych kostýmov (Jarmila Ťaká, Zlatica Hujbertová) a dôvod, pre ktorý predstavenie zaznamenávam, je chvála dramaturgie Slovenského rozhlasu a nápadu Petra Valentoviča, ktorí priniesli vkusné oživenie. Prekvapivo sa dobre hodilo do výbornej, polyfunkčnej sály. A navyše, orchester je natoľko profesionálny, že sťažený kontakt s dirigentom nepoškodil interpretáciu, a tak sa dá tvorcom a interpretom úprimne gratulovať. Čin hodný reprízy – želám nám všetkým, aby aspoň raz do roka kvitol na scéne Slovenského rozhlasu súčasný a moderný tanec.