Téma priorít v kultúre a ich financovanie rezonovali uplynulé dni najmä v súvislosti s rozhodnutiami ministerky Ľubice Laššákovej, ktorá škrtla desaťtisíce eur pre SNG, Kunsthalle či projekty zamerané na problematiku rodovej identity a sexuálnych menšín, ale tri milióny dala folklóru.O slovo sa hlási aj súčasný tanec. O jeho roztrieštenosti, potrebe integrácie a systémového prístupu, ale aj o tom, ako ho priblížiť divákom, sa TREND rozprával s pedagogičkou a choreografkou Martou Polákovou z Katedry tanečnej tvorby bratislavskej VŠMU.

BRATISLAVA, 2. júna 2019 (etrend.sk, Peter Scheuhaufer)

Prečo nemá Slovensko dodnes priestor známy v zahraničí ako Tanzhaus, v ktorom by sa mohol po všetkých stránkach rozvíjať súčasný tanec?

Súčasný tanec sa na Slovensku začal rozvíjať až po roku 1989. Dovtedy tu profesionálne pôsobili len baletné a folklórne súbory. Hoci sa od 90. rokov začala táto umelecká komunita prudko rozvíjať, zo strany kultúrnych inštitúcií tu nebol záujem pomôcť jej vytvoriť podmienky.

V porovnaní s etablovaným baletom a ľudovým tancom pôsobil súčasný tanec príliš experimentálne. Je totiž sčasti pokračovaním a sčasti radikálnou reakciou na moderný tanec, ktorý bol dôležitou kapitolou dejín tanečného umenia v 20. storočí. Na Slovensku sme však túto kapitolu preskočili, lebo komunisti nedovolili profesionálny rozvoj moderného tanca.

Po roku 1989 sa súčasnému tancu začala venovať výlučne mladá generácia tvorcov, ktorá prirodzene nedokázala vyvinúť dostatočný tlak na inštitúcie. Prešlo však už tridsať rokov, generácií je tu už viac, takže sa vytrvalo snažíme argumentovať nevyhnutnosť riešenia situácie.

Bola absencia štruktúr pre moderný tanec dôvodom odchodu množstva skvelých tanečníkov do zahraničia?

Pre tanečníka je jeho nástrojom telo, ktoré má stále so sebou, ale bez priestoru, v ktorom sa tanec môže realizovať, nemôže fungovať. Ani priestor však nie je všetko. Nevyhnutný je premyslený systém podpory, pretože tanec je komplexné umenie, ktoré zahŕňa aj hudobnú a výtvarnú zložku.

Je to kolektívne a živé umenie, nedá sa robiť do zásuvky. Fond na podporu umenia vytvoril pre jeho tvorbu a prezentáciu podmienky, ktoré tu predtým neboli, ale nedokáže riešiť systémové zmeny. Okrem tvorby, ktorá môže fungovať na báze projektov, je treba zabezpečiť jeho kontinuálny rozvoj.

Odchod tanečníkov je a bude prirodzený proces, lebo sme súčasťou európskeho trhu a tanec nemá jazykovú bariéru. Je však dôležité, aby vynikajúci tanečníci neodchádzali v takom počte, ako sa to dialo pred desiatimi-pätnástimi rokmi, keď to bola jediná možnosť, ako sa stať profesionálom v súčasnom tanci.

Nehrozí dnes, keď sa niektorí z nich na Slovensko vracajú, aby mohli odovzdať svoje know-how, že tu nenájdu dobré podmienky?

Žiaľ, skutočnosť je taká, že dnes tu nenájdu ani len základný profesionálny štandard, nieto ešte podmienky, na ktoré si možno v zahraničí zvykli. Ale niektorí sa napriek tomu vrátili a pomáhajú tie podmienky budovať.

Je však nad sily umelcov vytvoriť si svojpomocne priestor typu Tanzhaus, kde by sa organizovali festivaly, skúšali inscenácie, realizovalo vzdelávanie, výskum či podpora exportu tanečného umenia von.

V krajinách, kde tieto tanečné domy pôsobia, išlo vždy o politické rozhodnutie, ktoré vyplývalo z pochopenia významu tohto segmentu kultúry.

Minulosť, ktorá okráda o budúcnosť

V socializme bol moderný tanec vnímaný ako podvratný živel. Máte pocit, že takéto negatívne naladenie tu máme i dnes?

Dôvody ignorovania súčasného tanca sú dnes iné. Ide o celkový postoj k súčasnému umeniu na Slovensku, ktorý vyplýva z neschopnosti byť otvorenejší voči novým vplyvom a ustavičnej potreby utvrdzovať sa vo svojej jedinečnosti len cez zdôrazňovanie tradičného bohatstva.

Funkciou súčasného umenia je prinášať nové podnety, pohľady a stimulovať k novým reakciám. Vážiť si tradíciu, z ktorej sme vyšli, je dôležité, ale pozeranie len do minulosti..

Celý článok si môžete prečítať TU.