J. Dolinský: – Pre jeho autentickosť. Pretvárať balety, ktoré vznikali spolu s hudobnou partitúrou, je podľa mňa akoby niekto chcel meniť Mozartovu 2. symfóniu. Čajkovského diela – či ide o Labutie jazero, Spiacu krásavicu, alebo Luskáčika, vnímam ako súčasť baletnej histórie klasický odkaz. Treba k nim pristupovať s rešpektom a nemeniť ich význam, obsah, aby sa mohli zachovať v originálnej podobe pre budúcnosť.
R. Avnikjan: – Pred pár rokmi uviedol Balet SND kanadskú verziu Luskáčika, ktorá sa mne osobne z hľadiska výpravy páčila.  Ale to už je iné dielo. Čajkovského Luskáčik vychádza z poviedok Ernsta Hoffmana a tie nemá zmysel meniť. Ja môžem zmeniť choreografiu, urobiť ju náročnejšou, keď vidím, že tanečníci sú šikovní a potrebujú robiť náročnejšie veci. Ale načo meniť zmysel, obsah, postavy? Každý balet inscenujeme nanovo, vždy pridám nové mizanscény, kroky, variácie. Ale zároveň sa musím držať pôvodného libreta, partitúry a choreografického konceptu. To je pre mňa záväzné.

Obaja máte za sebou dlhoročnú tanečnú kariéru, do ktorej  patrí aj rozprávkový Luskáčik. Spomínate si na svoje účinkovanie v ňom?

J. Dolinský: – Moje prvé stretnutie s Luskáčikom bolo už v roku 1954, keď ma ako eléva v balete Divadla Jonáša Záborského v Prešove obsadil choreograf Jozef  Bernatík do titulnej postavy v suite Luskáčik. V Balete SND som účinkoval v roku 1956 v inscenácii Jiřího Blažka, kde som robil Pastorále. V osemdesiatych rokoch som v Bischoffovej inscenácii stvárnil postavu Drosselmeiera, toho som robil až do roku 1999. V roku 1992 pri ďalšej premiére Luskáčika som už bol v úlohe inscenátora, spolu s Rafaelom Avnikjanom.
R. Avnikjan: – Tancoval som postavu Princa vo verzii Ľudmily Zacharovej v jerevanskom Divadle A. Spendiarova. Jej inscenácia bola veľmi podobná tej Vajnonenovej. Predstavenie sa hralo s veľkým úspechom, účinkoval som v ňom pätnásť rokov. Bola to pre mňa obrovská škola. S Vajnonenovou verziou som sa stretol už skôr, účinkoval som v nej počas štúdia na Baletnom učilišti v Tbilisi v naštudovaní svetoznámeho Vachtanga Čabukianiho.

 Ktorú postavu považujete vo svojej kariére za najvýznamnejšiu?

J. Dolinský: – Vtáka ohniváka v choreografii Pavla Šmoka. Práca na tejto postave ma azda najväčšmi posunula.
R. Avnikjan: – Alberta v Giselle. Hoci som túto postavu roky tancoval a mal ju technicky dokonale zvládnutú, dlho som nechápal jej hĺbku. Nezamýšľal som sa nad tým, čo znamená smrť, čo je to strata. Až keď som stratil svoju matku začal som si uvedomovať hĺbku tejto postavy, vkladal som do nej oveľa viac.

Dlhé roky ste spolupracovali so súborom Baletu SND ako baletní majstri. Ako ho vnímate dnes? Ako sa vám s ním spolupracuje?

J. Dolinský: – Balet SND vnímam ako úplne nový súbor. Pamätám si časy, keď v súbore boli aj tanečníci bez konzervatória, elévi. Dnes to nie je možné, úroveň tanečníkov je neporovnateľne vyššia. Súbor bol kedysi väčší, mával až 75 členov a jeho veková hranica bola, samozrejme oveľa vyššia. To, že sme mali tanečníkov viacerých generácií, bolo výhodou. Najmä v dramatických baletoch je potrebné, aby mal tanečník viac skúseností, zrelosť. Technika sa dá vycibriť, ale skúsenosti tanečník nadobúda časom.
R. Avnikjan: – Ja by som skôr povedal, že tento súbor formoval mňa ako pedagóga. Od začiatku môjho pôsobenia v Balete SND som cítil obrovskú dôveru vo mňa ako pedagóga, aj ako choreografa. Nehovorím, že všetko sa mi podarilo perfektne, ale počas svojho pätnásťročného pôsobenia som vychoval mnohých tanečníkov. Súčasný súbor je veľmi mladý a kvalitný, čo ma teší. Cítim vzájomný rešpekt. Vytvoriť dobrý súbor je práca na dlhé roky, nedá sa to spraviť za rok.

V čom spočíva náročnosť a zároveň úspešnosť baletnej rozprávky Luskáčik?

J. Dolinský: – V tomto balete účinkuje spolu s profesionálnymi tanečníkmi množstvo detí rôzneho veku. Napriek tomu, že nemajú potrebnú javiskovú prax ani dostatočnú techniku a skúsenosti (najmä tí najmenší) – je potrebné pracovať s nimi v prvom dejstve tak, aby bol výsledok presvedčivý a profesionálny. A aby aj detský divák pochopil, čo sa deje na javisku. To je veľmi náročná práca. Z hľadiska súboru je väčšia záťaž na dámsku zložku (ako vo väčšine Čajkovského baletov). Celé druhé dejstvo je previerkou technickej úrovne baletného súboru – od Tanca vločiek až po Pas de deux. Luskáčik je však predovšetkým baletná rozprávka s vianočnou tematikou, mala by z neho vyžarovať radosť. O to sa ako tvorcovia snažíme.
R. Avnikjan: – Inscenácia je náročná z hľadiska techniky klasického tanca, ale to nie je všetko. Ja sa snažím tanečníkom i deťom zdôrazňovať, že Vajnonenov balet musia nielen zatancovať, ale aj zahrať. Celé prvé dejstvo je náročné na výraz, mimiku, gestá, všetko musí mať svoj význam. Tak ako vždy, aj terazsa snažím tanečníkom vštepiť, aby do tanca vkladali dušu.

Jozef Dolinský (1939, Prešov), tanečník, choreograf, baletný majster a pedagóg
Je absolventom Tanečného konzervatória v Bratislave (pod vedením M. Panovovej) a Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Od roku 1965 bol sólistom Baletu SND, kde pôsobil ako baletný majster choreograf. V rokoch 1990 až 1992 bol šéfom baletného súboru Novej scény v Bratislave. Stvárnil mnohé postavy klasického a moderného baletného repertoáru (napr. Karneval, 1963, Labutie jazero, 1964, 1972, Romeo a Júlia, 1968, 1976, 2001, Bachčisarajská fontána, 1973, Vták ohnivák, 1973, Listy dôverné, 1973, Gajané, 1974, Petruška, 1979. Z jeho choreografickej tvorby: Balet SND – Petruška (1979), Tri karty (svetová premiéra, 1983), slovenské premiéry Márnotratný syn (1984), Metamorfózy (1985), Revízor (1987), ďalej Dafnis a Chloe (1986), Coppélia (1995), Klasická symfónia (1999). Od roku 1980 bol pedagógom v Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave.

Rafael Avnikjan (1952, Tbilisi, Gruzínsko), tanečník, baletný majster, pedagóg, choreograf
Absolvent Štátneho konzervatória v Tbilisi, Baletného učilišťa v Tbilisi pod vedením svetoznámeho Vachtanga Čabukianiho. Roky pôsobil v Divadle A. Spendiarova v Jerevane. Prešiel všetkými hlavnými úlohami klasického a moderného baletného repertoáru (Labutie jazero, Giselle, Márna opatrnosť, Spartakus, Gajané, Maurova Pavana, Don Quijote, Luskáčik, Spiaca krásavica, Paquita, Romeo a Júlia, Bajadéra). Absolvoval štúdium pedagogiky na moskovskom Štátnom inštitúte divadelných umení (GITIS) u profesora E. Valjukina. V Balete SND pôsobil ako vedúci baletný majster s prestávkami od roku 1991 až do roku 2008. V rokoch 2003 až 2005 bol vedúcim baletným majstrom Basel Balletu v Bazileji a vedúcim baletným majstrom v Rijeka Ballet Company. Hosťoval ako pedagóg v mnohých svetových súboroch. Ako asistent choreografa spolupracoval s N. Beriossoffom vo Veľkej Británii, J. Sechom v Moskve, M. Diamontom v USA, B. Pageom v Kanade, E. Freyoom vo Švajčiarsku. Ako choreograf sa podpísal najmä v Balete SND pod inscenácie Labutie jazero (1991), Márna opatrnosť (1992), Don Quijote (1994), Paquita (1997), Giselle (1999), Bajadéra (2003), Korzár (2005). S baletom Opera di Rome uviedol Bajadéru s hviezdnymi tanečníkmi ako S. Zacharova, P. Semionova, A. Tsigannova a M. Golding.

Zdroj: Portál Slovenského národného divadla, č. december 2013, január 2014, s. 14 – 15