Po premiére baletu Anna Karenina ponúkame rozhovor so špičkovým sólistom, ktorého hodnotia ako excelentného nielen po technickej, ale aj výrazovej stránke, Sergejom Jegorovom.

Bratislava 9. máj 2014 (Anna Weiss I masmedialne.info)

Do akej miery bola pre Vás úloha Vronského v balete Anna Karenina náročná?

Nebola pre mňa ani tak náročná ako skôr zaujímavá. Neoklasiku dobre poznám, no čo bolo pre mňa nevšedné, bola práca s choreografom Simonovom, ktorý má svoj vlastný osobitý štýl. Každý talentovaný človek má svoj vlastný spôsob spracovania, svoj vlastný jazyk, vyjadrovacie prostriedky a nemožno ich pomenovať či sú ruské, európske alebo americké, sú skrátka odlišné a jedinečné. Presne taká bola aj práca so Simonovom, bola svojím spôsobom náročná, ale zároveň veľmi podnetná.

Každý choreograf má svoje vízie, predstavy, ako stvárniť predlohu a ako tancom vyjadriť emócie. Aká teda bola spolupráca s Kirillom Simonovom?

Kľúčové bolo pochopiť jeho jazyk, aby sme ho mohli odovzdať divákom. Takže techniku sme dokázali zvládnuť aj výraz, ale práve jeho špecifický jazyk si vyžadoval náročnú prípravu. To je najdôležitejší moment, aby publikum dielo pochopilo. Musíme divákom skrátka odovzdať najvernejší obraz predstáv choreografa, ktoré chcel vyjadriť.

O tomto choreografovi je známe, že je veľký detailista, prísny na nácvikoch a vyžaduje od tanečníkov maximum…

Ja osobne som typ človeka, ktorý dokáže prijať od choreografa všetko, čo mi odovzdáva. Snažil som sa čo najlepšie pochopiť jeho vízie a stvárniť ich podľa jeho požiadaviek a predstáv. Je to choreograf, ktorý má svoj štýl a osobitý pohybový jazyk a považujem ho za veľmi zaujímavý. Každý choreograf má svoj vlastný jazyk a Simonov je špecifický v tom, že ten jeho je odlišný v pohybovej kultúre, jednotlivých pózach a víziách, ktoré chce na javisku stvárniť dokonale.

Takže predsa len, práca s ním nebola jednoduchá a vyžadovala si od Vás náročnú prípravu…

Určite to bolo ťažké z istého pohľadu, ale určite nie náročnejšie ako klasika alebo moderna. Každý štýl, každý druh umenia je predsa náročný, ak doň vložíte maximum a robíte ho profesionálne. Ťažké to pre mňa osobne bolo z pohľadu, že tento choreograf má v inscenácii veľmi veľa rozmanitých prvkov, ktoré na scéne môžu pôsobiť zaujímavo. Zatiaľ som predstavenie nevidel z hľadiska, ale predpokladám, že práve ten jeho jazyk a špecifická pohybová kultúra bude pôsobiť na ľudí ako najinteresantnejší moment inscenácie.

V balete Anna Karenina je aj množstvo vypätých emocionálnych scén náročných na výraz. Nepochybne ste knihu čítali. Ako vyzeral proces dostať toto dielo na javisko tak, aby emóciám ľudia uverili?

Samozrejme, knihu som čítal ešte dávnejšie a teraz som si pripomenul len niektoré podstatné scény. V prvom rade je to veľmi náročná úloha pre Annu, či už z hereckého alebo technického hľadiska. Takmer nikdy neodchádza z javiska, je centrom diania, už táto skutočnosť je pre tanečníčku nesmierne fyzicky veľmi náročná. Keď sa k tomu pridajú emócie, výraz a fakt, že tanečník je neustále v pohybe, je to naozaj ťažké skĺbiť.

Podarilo sa Vám podľa Vás presvedčiť publikum, aby tomuto príbehu a emóciám verili?

To je naša hlavná úloha, aby sme neprinášali len prázdnu techniku, ale aj emócie. Publikum musí mať silný estetický zážitok z inscenácie a zároveň sa v ňom snažíme vyvolať spomínané emocionálne zážitky, aby ľudia neodchádzali z divadla prázdni, ale naopak, plní emócií. A ak sa to podarí, určite sme naplnili vízie choreografa a zároveň poskytli publiku silný zážitok.

Boli v tejto inscenácii aj scény, s ktorými ste sa vyslovene museli popasovať?

Samozrejme, a nebola jedna. V podstate to bolo celé predstavenie, nad každou jednou scénou, nad každým jedným príchodom na javisko som premýšľal, akú emóciu v danej scéne prinesiem divákovi. V podstate sa v tejto línii nieslo celé predstavenie. Ak má umelec niečo odovzdať, musí sa koncentrovať a premyslieť si vopred, čo publiku dá a či to bude mať odozvu a pochopenie. Ako interpret to v dejovej línii prenášam na publikum očami choreografa, ktorý zas cez tanečníka zhmotňuje svoje vízie.

Po premiére ste sa určite zhovárali s choreografom, či bol s Vaším výkonom a výkonom ostatných tanečníkov spokojný. Pochválil alebo skritizoval?

Podľa gratulácií, ktoré sme od neho prijali, to pôsobilo, že bol naozaj spokojný a šťastný. Môj osobný názor je, že ani choreograf, ani žiadny tvorca, dokonca ani interpret, nikdy nemôže byť absolútne spokojný. Nič predsa nie je ideálne, vždy sa predsa dá nájsť moment, v ktorom si človek povie, že sa dá spraviť aj lepšie. Nemyslím si, že v živote môže byť všetko ideálne, ale aj vďaka tomu sa posúvame a vyvíjame ďalej, aby inscenácie boli vždy lepšie a kvalitnejšie. Okrem toho, toto predstavenie nacvičil už aj s iným súborom a keď spoznal ten náš, prispôsobil niektoré prvky v choreografii, aby boli vhodné. Zároveň tak vzniklo čiastočne nové dielo. Skrátka, nepriniesol nám s chladom a matematicky vypočítanú choreografiu, ale umožnil nám v nej priestor na našu vlastnú realizáciu.

Takže práca s choreografom Vám poskytuje ako interpretom priestor a zároveň je prístup každého choreografa odlišný…

Samozrejme, majú tím svojich asistentov, ktorí pripravia súbor tak, aby dielo nacvičili čo najlepšie. Pred prípravou som sa k dielu v skrátenej verzii vrátil, aby som niektoré scény dokázal pochopiť a teda aj stvárniť presvedčivejšie. Ale nikdy som nemal potrebu pozrieť si film, dokonca ani počas skúšok nikdy nesledujem kolegov, ktorí alternujú moje postavy. Mám totiž vytvorenú svoju vlastnú predstavu a nechcem vopred vidieť, ako to poníma iný tanečník. Obaja môžeme tancovať veľmi dobre, ale vždy sú tam nejaké prvky stvárnené odlišne, avšak odmietam to vedieť vopred, aby ma to neovplyvnilo.

Teda ste taký individualista? Alebo si potom po premiére pozriete na javisku aj svojich alternantov?

Určite nie, ale výsledok si pozriem, až keď je hotový, nikdy nie počas skúšok. Chcem si uchovať svoju predstavu a vízie, ale ak v konečnej fáze vidím niektoré lepšie stvárnené kreácie u kolegu, rád sa nimi inšpirujem, lebo ma posunú ďalej a postava tak môže byť lepšie stvárnená. Snažím sa totiž vnímať očami diváka, čo by bolo pre neho najlepšie a práve tie momenty mi prinášajú nové prvky a vylepšenie úloh, ktoré stvárňujem. Netancujem predsa pre odborníkov, ale pre bežných ľudí. Samozrejme, patrí k tomu aj technika, ale najmä výraz a chcem len jediné, aby to, čo tancujem na scéne, bolo z výrazového hľadiska pre divákov pochopiteľné, pútavé, emočne silné a zároveň spĺňajúce predstavy choreografa. Pochopiteľne, nesmie tam chýbať ani osobný vklad interpreta, ktorý sa osobne snažím dávať do inscenácií v zmysle svojho vlastného, subjektívneho prístupu.

Podľa premiéry, ktorú sme videli, panuje v tomto súbore symbióza a harmónia. Takže predsa, nehrozí, že ak si aj alternanti od seba preberú v rámci inšpirácie nejaké prvky, splynie to v jednoliatosť…

Určite nie, pretože so všetkými vychádzame veľmi dobre a každý to chápe ako prirodzenú vec, keď po nacvičení role, si pozrie na javisku svojho alternanta a ak aj preberie od neho niečo, vždy sólistovi ostane uchovaná svoja predstava a vízia, ktorú do role vložil. Vďaka tomu sa predstavenie ďalej vyvíja a zároveň to posúva aj nás ako interpretov.

A záverom otázka: aký osud predpovedáte Anne Karenine? Nájde si v Košiciach svoje publikum?

Úprimne, neviem to odhadnúť. Máme totiž staršie, stále publikum, ktoré chodí do divadla, ale aj mladé publikum – najmä študentov, ktorí navštevujú predstavenia pravidelne. Mňa samotného to tiež zaujíma, či si táto inscenácia nájde aj nových divákov, pre ktorých by mohlo byť spracovanie tejto klasiky iné, netradičné a najmä pútavé. Napokon, čas ukáže…

Ďakujeme za rozhovor.

Anna Weiss